Pred niekoľkými rokmi terjaší arcibiskup a metropolita Ján Babjak, SJ, z Centra spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach knižne spracovával životy gréckokatolíckych kňazov pod titulom Zostali verní. Pri svojich cestách za pramennými zdrojmi často zašiel aj do môjho ateliéru v Ložíne. Nikdy neprišiel s prázdnymi rukami. Raz doniesol malú ikonu, inokedy práve vydaný akatist a raz priniesol reprodukciu obrazu Božského Srdca Ježišovho. Tento počin, vtedy ešte pátra, teraz už Mons. ThDr. Jána Babjaka, SJ, prešovského eparchiálneho biskupa, ma silne oslovil. Sľúbil som mu, že túto tému spracujem v súlade s technickým a duchovným kánonom ikonopisectva na ikonu, keďže s takouto ikonou sme sa ešte nestretli.
Trvalo mi to niekoľko rokov, kým som sa cítil dostatočne duchovne pripravený s Božou pomocou zobraziť ikonu Božského Srdca – Isusa Christa čelovikoľubca. Nasledovalo niekoľko pokusov, ktoré nedosiahli úroveň ikony a boli silne poznačené západným sakrálnym umením. Nestretol som sa s pochopením v radoch gréckokatolíkov, a to ani u niektorých duchovných. Vytýkali mi najmä to, že vo východných cirkvách nie je prípustné zobrazovať ľudské orgány a že zobrazenie témy Božského Srdca bude ďalším negatívnym vplyvom západnej cirkvi, ktorá vraj potiera tradície východných cirkví. V týchto postojoch som cítil zaujatosť voči západnej cirkvi a názor, že všetko, čo nejako s ňou súvisí, uškodí našej východnej cirkvi a jej tradícii. S tým som zásadne nesúhlasil. Som šťastný, že som gréckokatolík, a že súčasne som aj členom jednotnej všeobecnej Cirkvi a že zachovávame a rozvíjame dedičstvo našich predkov a dedičstvo cyrilo-metodské.
To ma viedlo k hľadaniu teologickej podstaty úcty k Božskému Srdcu.
Najväčšími šíriteľmi úcty k Božskému Srdcu sú príslušníci jezuitskej rehole. Ani oni, ani my predsa neuctievame žiaden orgán ľudského tela.
Uvedomil som si, že srdce je starobiblický výraz, ktorý označuje najhlbšie vnútro človeka, v ktorom sídli a prebieha jeho večnosť, kde sa stretáva so svojím Bohom.
Ak sa obrátime na Ježiša Krista, hľadáme ho, vzývame a milujeme, vtedy je úcta k Božskému Srdcu skutočná. Kristovo Srdce (jeho najhlbšie vnútro) vzalo na seba temnoty a hriechy sveta. Srdce, ktoré nehľadalo moc, ale iba odpúšťanie a lásku. Srdce, ktoré sa stalo žriedlom milosti. Je zároveň stredobodom sveta, v ktorom sa Božstvo a človečenstvo zjednocujú v podstatnej jednote, aby vstúpili do existenčnej skutočnosti, a tak uskutočnili svoje ciele. V tomto srdci sa zmieruje Boh a človek, vtelené Slovo i ľudská bytosť.
Po stotožnení sa s týmito myšlienkami o Kristovom Srdci a jeho nekonečnej láske som sa pokúsil o vyjadrenie tohto presvedčenia v ikone. Kristus je na tejto ikone zobrazený ako Boh vo večnosti, ktorého držia cherubíni. Otvorenou náručou nás volá k sebe. Zlatá hviezda na hrudi vyjadruje transcendentálnosť – nadprirodzenosť jeho nekonečne milujúceho vnútra. Vo hviezde vloženým drahokamom vyjadruje vzácnosť svojej nekonečnej lásky, ktorú nám nezištne ponúka.
Ak pri pohľade na túto ikonu dokážete toto všetko vnímať, budete pod večnou ochranou Ježiša Krista milujúceho ľudí.Úcta Božského srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako sa dospelo k tomuto dnešnému stavu?
História. Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme. Metropolita Šeptyckyj. Veľký ukrajinský metropolita Andrej Šeptyckyj publikoval v roku 1940 dekrét arcibiskupského konzistória na túto tému. Vyslovene v ňom uvádza: „Nasledujúc príklad latinskej cirkvi, aj my zavádzame, vychádzajúc z už existujúceho zvyku, sviatok Božského Srdca. Je pravda, že ani ordinariát, ani biskup, ani arcibiskupské konzistórium nemôžu zavádzať nové sviatky, ale majú právomoc neprekážať tým, ktoré boli zavedené zvykom. V tomto zmysle aj naše arcibiskupské konzistórium môže mlčky schváliť prax, ktorá je už zavedená v kláštoroch Rádu svätého Bazila a v mnohých farských chrámoch.“ Roku 1944-45 bol v Ríme schválený nový formulár sviatku v staroslovienčine. Nepoužíva sa v ňom označenie „Božské Srdce“ a vynecháva sa aj zmienka o zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque. Súčasne sa prikazuje svätiť tento sviatok v piatok po druhej nedeli po zoslaní Svätého Ducha. K histórii úcty Božského Srdca patrí aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska.“ Na druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky. Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského Srdca nebezpečenstvo klaňania sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom.
Zdroj: časopis Slovo