Po zhliadnutí tohto filmu som sa pristavil pri myšlienke, čo je vlastne poslaním školy? Čo môžu získať žiaci a študenti od svojich učiteľov?
Aj škola má dušu
Pri výbere školy hľadíme často na jej dostupnosť, na jej meno, niekedy na vybavenosť učební, či počítačových miestností, dostatok metodických pomôcok, športovísk, zelene v areáli školy. Potešujúce je, keď rodičia neostávajú iba pri týchto faktoroch, ale všímajú si aj iné. Zuzana Adamovská FMA, doktorandka zaoberajúca sa emocionálnym aspektom výchovy, píše: „Aj keď súčasná škola býva zameraná na výkonnosť a školskú úspešnosť, v nejednej škole pochopili, že toto nie je všetko, čo žiak má dostať. Pretože pri tom ostáva v úzadí citový a sociálny rozvoj žiakov, vývoj k vlastnej samostatnosti, tvorivosť, nadanie.“
Ak teda hovoríme o klíme na škole, o duši školy – myslíme tiež, že funguje „pre niekoho”. Škola – to nie je totiž len budova, škola sú vzťahy. Vzťahy medzi vedením a učiteľmi, učiteľmi navzájom, učiteľmi a žiakmi a žiakmi medzi sebou. Toto viac ako čokoľvek iné vytvára aj meno školy.
Veď aj apoštoli s hrdosťou hovoria, že boli v Ježišovej škole. A tú netvorila budova, ale práve osobné vzťahy, ktoré sa vytvorili medzi Učiteľom a apoštolmi.
O učiteľoch a vplyvných rodičoch
Učiteľ, čo mám robiť? Táto otázka zaznieva viac ráz na adresu Ježiša ako niekoho, kto má čo povedať, respektíve má okolo seba ľudí, ktorým sa prihovára. Jeho slovo však bolo také prenikavé, že menilo nielen poznanie, ale aj myslenie a životy jeho poslucháčov.
Už Aristoteles zdôrazňoval, že každé dieťa potrebuje sprievodcu. A práve učitelia sú tými, ktorí dostali po rodičoch najväčší priestor sprevádzať deti a mládež v ich živote. Sú teda vyzvaní, aby sa stali jasnými vzormi. Lebo nikdy nemôžeme s presnosťou povedať, kde sa vplyv učiteľa zastaví a aký bude silný.
O moci vplyvu učiteľa na dieťa hovorí aj nemecký film s názvom Náš vodca. Príbeh rozpráva o učiteľovi, ktorý v rámci týždňového projektu dokázal ovplyvniť myslenie žiakov natoľko, že výsledkom boli neslobodní a zmanipulovaní študenti. Nemôžeme teda prehliadnuť osobu, charakter učiteľa. Rodič sa nemôže uspokojiť iba s odborným vzdelaním toho, kto sa venuje jeho dieťaťu. Musí sa zaujímať aj o to, čo odovzdáva učiteľ jeho dieťaťu aj svojím životom a ako celkovo vplýva na hodnotový rebríček dieťaťa.
Nedá sa pritom preskočiť otázka nášho prístupu k učiteľom. Neraz práve oni ako prví zažívajú neúctu zo strany rodičov a následne aj ich detí. Podkopávanie autority sa vždy len vypomstilo. Arogancia k práci učiteľov zo strany „bohatých a vplyvných“ rodičov priniesli do našich škôl tzv. pravidlo rovných a rovnejších. Chybou je, ak sila peňazí a výhod mení prístup a hodnotenie učiteľa či profesora. Čo z toho, že žiak, študent skončí školu, prejde skúškou, keď jeho znalosti vôbec nezodpovedajú primeranej úrovni? Kto z nás by sa dal vyšetriť „lekárom“, poradiť si „ekonómom“ či „právnikom“, ktorí školu vyštudovali za „mamkine či otcove“ peniaze?
Tí, ktorí stoja vo vedení škôl, by mali ukázať celej spoločnosti dôležitosť pravých hodnôt a morálky v spoločnosti. Samozrejme, ovplyvňujú to aj politici, ktorí vytvárajú zákony dotýkajúce sa vzdelania, školskej výchovy a financovania štúdia. Učiteľ bol, je a verím, že aj bude ten, kto si zaslúži úctu a pozornosť spoločnosti. Nemôžem predsa zveriť svoje dieťa, ktoré milujem, niekomu, koho si nevážim, komu nedôverujem. Ak rodič nedôveruje učiteľovi, ak si neváži jeho prácu, akú dôveru, úctu k učiteľovi môže mať dieťa? Pripomeňme si sv. Pavla, ktorý v istom momente spomína svojho učiteľa Gamaliela. Jeho meno bolo známkou nielen Pavlovho kvalitného poznania, ale aj istej prestíže.
O žiakoch, aby im nechýbal zápal
Napokon sa dostávame k osobe žiaka, študenta. Keď po roku 1989 navštívil istý profesor zo zahraničia Slovensko, zašiel na besedu k bratislavským vysokoškolákom. Po nej dostal otázku, aké má z tohto stretnutia pocity. A on na jednej strane vyzdvihol počet študentov v sále, ktorým sa prihovoril, a ich pokojné vnímanie, na druhej strane práve ten pokoj zo strany študentov ho vyrušil – chýbal mu u nich istý zápal, zdravá priebojnosť, otvorenosť, konfrontácia.
Tak ako pre kresťanskú vieru je nešťastím formalizmus, tak pre žiakov a študentov je nešťastím apatia a povrchnosť. Našťastie, netýka sa to všetkých. Stále sa nájdu tí, ktorí sú hladní po poznávaní, ktorí majú túžbu po hĺbke. Nájsť správny motív na neprestajné vzdelávanie sa tak stáva istou výzvou a zároveň umením učiteľov, rodičov, ako aj samotného žiaka.
Mať tento vnútorný motív je obrovský dar. Niekto túži po tituloch, niekto po poznaní, niekomu sa vedomosti stanú prostriedkom na dosahovanie ďalších cieľov. Tak či tak záleží na nás, čo si budeme všímať a posilňovať. Páčilo sa mi, ako tieto veci ohodnotila riaditeľka v mojej rodnej obci pri príležitosti 30. výročia základnej školy. Vo svojom príhovore okrem iného povedala, že naša škola je právom hrdá na svojich úspešných absolventov. Na tých, ktorí skončili ako inžinieri, lekári, učitelia, magistri. No pripomenula, že pýchou školy a jej výchovy sú aj tí, ktorí sa stali odborníkmi vo svojej profesii, ale aj dobrými mamami a otcami.
Horúca téma: cirkevné školy
Rád sa zastavím aj pri téme cirkevných škôl. Mnohé si zaslúžia obdiv, poďakovanie za šírenie dobrého mena a výchovu inteligencie s kresťanskými hodnotami. To sa nedá prehliadnuť a poprieť. Predsa však sa chcem dotknúť jednej skúsenosti, ktorá necháva za sebou akýsi otáznik. Nie raz som sa stretol s absolventmi cirkevných škôl, ktorí napriek tomu, že sa im dostalo zo strany školy, kňazov, rehoľníkov, katechétov viac pozornosti, výsledkom ostalo odmietnutie, až zatrpknutie na život s Bohom či na Cirkev samu. Presnejšie povedané, ich postoj je: Ježiš áno, Cirkev nie. Samozrejme, podrobnou štúdiou by sme sa dostali k viacerým dôvodom tohto, pre nás nie príjemného záveru. Dôležité je, aby sme tento fakt neobchádzali. Môžeme poukazovať na Ježiša, že ani on „nepre-svedčil, nezískal“ všetkých, ale môžeme ukázať aj na Ježiša, ktorý sa predstavuje v obraze Pastiera, či rybára ľudí.
Kladieme rôzne požiadavky na učiteľov a žiakov týchto škôl. Žiaľ, niekedy neprimerane. Občas akoby sme chceli čosi podliezť a občas latku dvíhame do neskutočných výšin. Na cirkevné školy prichádzajú aj žiaci, ktorí doma nežijú vieru podľa našich predstáv a skúseností. Nedovoľme, aby ich naša, hoci dobre mienená „vlna lásky, požiadaviek a pravidiel“ vyliala z našej blízkosti.
Lebo nie všetci sú pripravení prijať „pokrm cirkevných škôl“ v takom rozsahu a v takej „rýchlosti“, ako sa im občas podáva.
O rodičoch a dekanskom termíne
„Ja to nedokážem! Balím to! Tú školu nedokončím!“ Živo si pamätám, ako tieto slová vyslovoval pred pár rokmi istý mladý vysokoškolák. Sklamaný sedel predo mnou a možno ani nevedel prečo, rozprával mi o svojich pocitoch. Opäť neurobil skúšku a mal už iba poslednú šancu – dekanský termín. Mrzelo ho, že neúspechom sklamal rodičov. Otec neúnavne pracoval, aby mohol študovať, a on to nezvláda. Bol nahnevaný sám na seba, na svoju nemohúcnosť. Ustavične mal pred očami rodičov, ktorí mu dávali najavo, že pracujú pre neho, a on má ukázať svojím štúdiom, ako si váži ich obetavosť. A on, vedomý si požiadaviek, nedokáže ich naplniť. Jeho monológ som prerušil slovami: „Sklamanie rodičov je preto, lebo chcú vidieť syna úspešného. Tvoja prehra je dvojnásobnou prehrou rodičov. Najlepšie zareaguješ, keď to skúsiš ešte raz. Lebo aj ten dekanský termín je možnosťou na úspech.“
Výborný verzus priemerný
Múdrosťou vo výchove a vzdelaní je aj vedieť dať primerané úlohy a požiadavky. To sa týka učiteľov, no rovnako rodičov. Nie všetci žiaci môžu byť jednotkári a nie všetci jednotkári sa stanú úspešnými. Pamätám si, ako jedna z mojich učiteliek povedala: „Mám zaujímavú skúsenosť. Poväčšine sme s nádejou hľadeli na úspešných žiakov na našej základnej škole a čakali, kam to dotiahnu. S prekvapením však musím konštatovať, že neraz nami hodnotený priemerný študent sa dokázal presadiť v živote viac ako jednotkár. Ako keby ten fantastický študent v istom okamihu zaspal na vavrínoch a ten priemerný neprestal svojím tempom na sebe pracovať.“
Sám som dieťa učiteľov. Mama učí v škôlke a otec v škole vyučoval matematiku a fyziku. Niektorí ma ľutovali, iní závideli. Mysleli si, že to mám a budem mať ľahšie. Iste, mal som výhodu, že mi doma vysvetlili, čo som v škole nepochopil. No aj ja som musel v istom momente pochopiť, že sa učím sám pre seba. Viem, že veľa v mojom živote zohrali rodičia, viac ráz ma potiahli moji spolužiaci. No najviac ma potiahol k štúdiu vzťah s učiteľmi. Keď som cítil, že ten učiteľ ma má rád, tak som sa hanbil niečo nevedieť a tá jeho učiteľská láska a pozornosť ma pohýnala, aby som pracoval na sebe. Pochopil som, že ak si učiteľ získa srdce žiaka, vtedy aj žiak dostane omnoho viac ako len jednotku v žiackej knižke. Ďakujem svojim učiteľom, ktorí mi ukázali svoju ľudskosť a žili a žijú pre mňa inšpiratívnym životom. A modlím sa aj za dnešných učiteľov, aby sa ich žiaci raz stali sami múdrymi učiteľmi.