Odpustky – pokladnica Cirkvi

              Pre obdobie pred XI. Storočím nevieme vysloviť jestvovanie odpustkov v pravom slova zmysle. Existoval druh zníženia alebo zmiernenia kajúcich skutkov, ale išlo o skutky zadosťučinenia, čiže išlo o sviatostné odpustenie. Pri odpustkoch však ide o mimo sviatostné odpustenie. Pri odpustkoch však ide o mimo sviatostné odpustenie časných trestov. Existovali aj všeobecné úľavy, ktoré sa privlastňovali určitej skupine hriešnikov, bez ohľadu na ich individuálny stav /Tiburská dohoda/. Potom krížová výprava nahrádzala účastníkovi zadosťučinenia, a to mimo sviatostne a privlastnila jeho ovocie cirkevná autorita – pápež Urban II.

 

V dekréte o odpustkoch Tridentský koncil definoval, že Cirkev má moc udeľovať odpustky a že sú odpustky veriacim užitočné. Z odsúdenia Pistojskej dohody teológovia rozvili závery – de fide:

        O otázke presnej hodnoty odpustkov pred Bohom Cirkev nikdy nič nedefinovala. Voľakedy boli odpustky 100 dní, sedem rokov atď. To sa vysvetľovalo, že odpustkami sto dní odpúšťa sa časný trest, aký sa odpustil kajúcnikovi v staroveku, keď konal sto dní verejné pokánie. V tejto náuke bola ťažkosť v tom, že nemožno zrovnávať pokánie odpustkami, lebo pokánie aj verejné bolo sviatostným odpustením a odpustky sú odpustenie časných trestov mimo sviatostne.

      O hodnote odpustkov pred Bohom ľahšie vysvetlenie podáva konštitúcia Pavla VI. Indulgentiarum doctrina – náuka o odpustkoch zo dňa 01.01.1967. Kto vykoná úkon obdarený čiastočnými /neplnomocnými/ odpustkami, obdrží prispením Cirkvi ďalšie odpustenie časných trestov v takej miere, v akej už sám obdržal odpustenie časných trestov vykonaním odpustkového úkonu. Cirkev teda pridáva odpustkami toľko, koľko môže veriaci získať sám konaním dobrých skutkov. Odpustkami sa teda získava dvakrát toľko odpustenia časných trestov, ako bez odpustkov. Tým sa odstránili odpustky sto dňové a podobné, čo vnieslo do náuky o odpustkoch jednoduchosť a jasnosť.

 

            Úplnými odpustkami sa odpúšťajú všetky časné tresty za odpustené hriechy. Čiastočnými odpustkami sa odpúšťa čiastka časných trestov. Úplné odpustky možno získať raz za deň, čiastočné možno získať aj viackrát. Zomierajúci môžu získať špeciálne úplné odpustky pre zomierajúcich aj keď by boli získali už iné úplné odpustky.

            Podmienky získavania odpustkov ostali nezmenené, ako je CIC kan. 923 parag. 1 a 2, a to stav milosti, úmysel získať odpustky a zbožné úkony podľa predpísaného poriadku. To platí pre čiastočné odpustky. Pre získanie úplných odpustkov sa vyžaduje sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysle sv. Otca. Pri úplných odpustkoch sa vyžaduje úplná bezhriešnosť, teda aj od všedných hriechov. Namiesto úplných odpustkov by sa získali iba čiastočné odpustky.

             Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom cluyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. (Východná cirkev má 5 zádušných sobôt)

Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: sv. spoveď /krátko predtým alebo potom/, sv. prijímanie /najlepšie v ten istý deň/, a modlitba na úmysel sv. Otca /stačí Otčenáš, Raduj sa a Sláva/. A ďalej ako vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.

Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.

 

 

 

Katolícke chápanie odpustkov je spojené s učením o trestoch za hriechy (následky hriechov). Aj prví kresťania boli presvedčení, že s odpustením hriechov sa nestráca spôsobené utrpenie ani náklonnosť k zlému. Tieto následky mali byť odstránené úkonmi pokánia. Vplyvom keltského pokánia sa stanovilo, že za určitý hriech bol určený určitý skutok pokánia. Dokonca skutky pokánia mohli byť zmiernené aj peňažnou almužnou. Tento vývoj v 11. storočí pokračoval v podobe odpustkov. Odpustky boli najprv chápané ako odpustenie skutkov kajúcnosti (napr. odpustenie púte, návštevy cerkvi). Koncom 11. a začiatkom 12. storočia pápeži udeľovali odpustky tým, ktorí sa zúčastňovali križiackych výprav alebo na ne finančne prispeli. Hugo zo sv. Cher (+1263) teologicky rozvinul teóriu o „poklade Cirkvi“ (thesaurus Ecclesiae), v ktorom sú nahromadené zásluhy Ježiša Krista a svätých a z ktorého pápež môže udeľovať odpustky. Tento názor prijal Albert Veľký, Bonaventúra a Tomáš Akvinský. Do náuky Cirkvi ho prijal aj pápež Klement VI. v roku 1343. Predpísanie spovede pred získaním odpustkov poukazovalo a poukazuje na pôvodnú súvislosť s úkonom pokánia.

Neskôr bolo možné získať odpustky aj pre zomrelých. Vychádzalo sa z presvedčenia, že uložené pokánie, ktoré si človek nevykonal na tomto svete, musí byť „vykonané“ očisťovaním na druhom svete. V stredoveku boli v tejto oblasti preháňania. Wyclif (+1384) a Hus (+1415) i reformátori (Luther) odmietli odpustky. V staroveku sa verilo, že prosba mučeníka pomôže hriešnikovi k intenzívnejšiemu duchu pokánia, a preto Cirkev skracovala kajúcnikovi dĺžku pokánia. Peňažité pokánie sa v stredoveku rozšírilo a zohralo neblahú úlohu pri vzniku reformácie. Skrývalo sa tu nebezpečenstvo, že kajúcnik sa podrobil ťažkým skutkom pokánia, ale vnútorne sa neodpútal od hriechu.

Až Lev X. v roku 1518 vysvetľoval, že odpustky znamenajú odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina je už odstránená, pre živých v spôsobe rozhrešenia a pre mŕtvych v spôsobe príhovoru. Tridentský koncil poukázal všeobecne na hodnotu odpustkov a zároveň varoval pred zneužitím a príliš veľkým počtom odpustkov. Kardinál Rahner charakterizoval odpustky ako kvalifikovaný príhovor Cirkvi. Pápež Pavol VI. v roku 1967 čiastočne súhlasil s týmto názorom, keď hovoril o skracovaní následkov hriechov a o vzájomnej pomoci pri prekonávaní hriechov. Ale odpustky chápal tiež ako autoritatívne rozdeľovanie pokladu Cirkvi. Pokladom Cirkvi je Kristus, nakoľko má v ňom trvanie a platnosť zadosťučinenia a zásluhy jeho diela vykúpenia. 

Katechizmus Katolíckej cirkvi nazýva odpustky odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Časný trest chce vyjadriť pravdu, že aj všedný hriech má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebujú očistenie. Odpustky sú čiastočné alebo úplné, podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne, alebo úplne. Veriaci môže získať odpustky za seba alebo za zosnulých (KKC, čl. 1471-1479). Hoci v Kódexe kánonov pre východné cirkvi (CCEO) sa nespomínajú odpustky, prax odpustkov platí aj pre gréckokatolíkov na Slovensku.

Náuka o odpustkoch je aj pre západnú teológiu veľmi komplikovaná. Hriech má dvojaký následok. Sú stupne viny a stupne trestu. Za smrteľný hriech je večný trest, keď človek stratí osobné spoločenstvo s Bohom. Neodpustený večný trest vovádza človeka do pekla, večného zatratenia. Večný trest je odpustený dokonalou ľútosťou a spoveďou. Ale každý hriech je spojený tiež s trestom vzhľadom na spravodlivosť (dočasné tresty). A tu majú miesto odpustky. Dočasné tresty majú dve roviny: materiálnu (utrpenia, trápenia) a morálnu (duchovné hodnoty, dokonalosť, zásluhy). Východné cirkvi nemajú väčšinou náuku o odpustkoch, lebo neprijímajú matematické „rozdeľovanie milostí“ a nemajú rozvinutú náuku o očistci. Západné cirkvi tvrdia, že náboženskými úkonmi môžeme získať od Božieho milosrdenstva odpustenie dočasných trestov pre duše v očistci. Aj duša v očistci môže prosiť za nás, ktorí žijeme na zemi. Univerzálna láska nás zdokonaľuje spoločne, v rámci univerzálnej Cirkvi, v rámci celého Božieho kráľovstva. Odpustky možno obetovať za seba alebo za duše v očistci, nemožno ich obetovať za iných žijúcich (L. Adamovicz). No tvrdenie, že ich nemožno obetovať za inú osobu, nie je teologicky isté (theologice certa). Skôr pochádza z obavy, aby to niektorí nezneužívali a nekupovali si odpustky u zbožných rehoľníkov. Lebo kresťania si môžu pomáhať navzájom v pokání a v očisťovaní.

Zo Svätého písma sa uvádzajú citáty, ktoré hovoria, že s odpustením hriechov nenastáva automaticky odpustenie následkov hriechov (porov. 2 Sam 12, 10-14; 1 Kor 5, 5; 1 Tim 1, 20). Odpustenie následkov si vyžaduje prísne pokánie. Ďalej sú to citáty, ktoré hovoria o Cirkvi ako o spoločenstve (porov. 1 Kor 12, 25-30). Treba povedať, že prax a učenie o odpustkoch vzniklo na Západe v 11. storočí, ale má svoje korene v dejinách sviatosti pokánia v prvom tisícročí. V 13. storočí sa prax odpustkov oddelila od pokánia a bola vyhradená pápežom. Lexikon katolíckej dogmatiky konštatuje, že východné cirkvi nepoznajú odpustky, evanjelici a reformovaní odmietajú odpustky. Dnes by sa malo poukazovať na väčší súvis medzi sviatosťou pokánia a odpustkami. Časné tresty sa dnes nechápu ako Božie tresty, ale ako bolestivé následky hriechu (ani odpustenie hriechu opilstva alkoholikovi nespôsobuje hneď oslobodenie od alkoholizmu). 

Odpustky sú svätenina a neslobodno im pripisovať väčší význam ako sviatosti pokánia. Podmienkou získania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získať odpustky. Čo sa týka odpustkov za zomrelých, treba povedať, že Cirkev nemôže rozhodovať o Bohu a jeho plánoch. Preto odpustky za zomrelých chápeme ako prosbu, ktorú Cirkev predkladá s Ježišom Kristom a v spoločenstve so svätými. V odpustkoch má iniciatívu Boh.