Adresa obecného úradu:
Bežovce č. 184
PSČ: 07253


Tel. a fax:
00421 056 6590219
e-mail:
oubezovce@lekosonline.sk
   Nastavte si túto stránku ako  vašu domovskú stránku 

Starosta obce: MVDr. Luděk HAMŠÍK
Zástupca starostu: Marek Leitner

Počet obyvateľov: 982

Reformovaná kresťanská cirkev v Bežovciach

Bežovce 41, 072 53,
č.t.: 0042156/6590228
reformata@bezovce.sk

  Minulosť zboru   Súčasnosť zboru   Diskusia   Úvahy

Minulosť zboru

    Počiatky reformovaného cirkevného zboru sú zahalené rúškom závoja, ale najprv asi bol dcérocirkvou Záhora. V Bežovciach žili reformovaní veriaci už pred rokom 1648, čo sa zisťuje z toho, že v uvedenej dobe k nim dochádzali kazatelia a učitelia za dobrovoľne stanovené platy. V roku 1644 tu pôsobil ako farár Ján Gottius, ktorý v roku 1620 bol farárom v Mestisku v Šariši.(Gotius bol dvorným kazateľom Juraja Balyika). Ústne podanie spomína aj starý kostol, z čoho sa dá usúdiť, že v rokoch víťazného šírenia cirkevnej obnovy stúpenci očisteného náboženstva sami obsadili rímskokatolícky kostol. Bežovskí rímskokatolícky veriaci patrili aj vtedy ako fília k Jenkovciam.

    Bežovská reformovaná cirkev prešla v rokoch 1711-1712 podstatnými zmenami. Manželka grófa Františka Bárkocziho st., rodená Annna Andrássy, darovala dňa 10. júna 1711 v Bežovciach „v svojej dedičskej obci“ po Jonášovi Balázsovi „opustený dom“ záhorskému evanjelickému kazateľovi, aby nim slobodne disponoval. Nato záhorský kazateľ Samuel Gyorkey v roku 1712 preložil svoje sídlo do Bežoviec. Tým sa záhorská matkocirkev stala dcérocirkvou Bežoviec. Slovenskí reformovaní veriaci v Bežovciach žiadali roku 1724 vizitátora, aby sa raz do týždňa modlil aj po slovensky. Roku 1744 si však plánovali povolať aj slovenského kázateľa, ale proti tejto snahe sa postavila fília v Záhore. V tom roku Bežovce boli slovenskou dedinou, a práve tak aj Záhor, ale v záhore sa slovenským poddaným stavali na odpor predovšetkým zemania. Avšak v roku 1752 bežovský zbor už mal slovenského farára. V novovzniknutej bežovskej matkocirkvi a v obsadenom rímskokatolíckom kostole mohli farári nerušene konať bohoslužby až do roku 1756, kedy zemepán Bežoviec gróf Gábor Berenyi rekatolizoval a z moci svojho postavenia pri úmrtí farára Andrása Rákosyho dal kostol zapečatiť, cirkevnú nemovitosť obsadil a dal ju do podnájmu.

    Cirkev bola tak postihnutá- bez možnosti konania bohoslužieb- až do roku 1782. Vtedy kráľovskou výsosťou vydaný Tolerančný patent umožnil znovu otvoriť kostol. Ale v tom istom roku farára na podnet zemepána vyhnali, roku 1783 kostol ľahol popolom, takže došlo zase k prerušeniu cirkevného života.

    Dňa 20. decembra 1784 cirkev znova získala povolenie na výstavbu kostola a na konanie bohoslužieb. Namiesto požiarom zničeného kostola cirkev si postavila nový, iba drevený kostol uprostred dediny. Jeho dĺžka aj s vežou mala 12 siah, šírka 4 1 siahy, a to v ohradenom priestore dlhom 20 siah a širokom 6 siah. Vo veži pribudovanej ku kostolu bol umiestnený 182 funtov ťažký zvon odliaty na náklady cirkvi v roku 1791. Prvým farárom v tomto kostole bol Pál Rácz.

    V roku 1802 páni grófi Andrej a Juraj Berenyi, bežovskí zemepáni, zabezpečili kántorovi bývanie, ktoré slúžilo aj ako škola. V roku 1830 zhorel byt duchovného a pozostalý stavebný pozemok zanikol, lebo pri novej parcelácii bol rozdelený. Nato bežovská cirkev predložila rodine grófa Sztarayho žiadosť o pridelenie nového pozemku na výstavbu bytu pre kazateľa. Tejto žiadosti sa vyhovelo tak, že na požadovaný účel sa určili pozemky poddaných Andreja a Jána Csiszárikových. Panstvo dalo na výstavbu kazateľovho bytu stavebné drevo, šindle a kameň, a na vypálenie vápna a tehál potrebné palivové drevo. Panstvo si vyhradilo, že sa mu má predložiť súpis výdavkov a stavebný plán, lebo panstvo nehodlá povoliť nevzhľadnú stavbu. (List Gr. Alberta Sztarayho z 23. mája 1832)

    Na začiatku 19. storočia voči cirkvi, ktorá pred niekoľkými desaťročiami musela veľa vytrpieť, sa rodina grófa Berényiho prejavila veľkodušne. V roku 1808 gróf Gábor Berényi, kráľovský komorník, hlavný župan župy Ugoč, pri príležitosti regulácie bežovského chotára daroval reformovanej cirkvi na užívanie pre farára a školského rechtora 18 kablikov(576árov) a 1 korec(8 árov) ornej pôdy. Cirkev, ktorá preložila svoje znovuzrodenie , v tejto dobe mala už veľký počet duší. Podľa výkazu Juraja Pásztora v roku 1797 bolo v Bežovciach 540 a v dcérocirkvi Záhor 217 ref. veriacich. Pre veriacich hovoriacich po slovensky, ktorých počet vzrástol, v roku 1802 sa veľmi naliehavo prejavila potreba kaplána hovoriaceho po slovensky. Maďarského obyvateľstva značne ubudlo, menšie šľachtické rody vymreli (Szomráky, Tutssay).

    8. apríla 1848 požiar opäť zničil obec, popolom ľahol aj drevený kostol s vežou, aj zvon sa roztavil. Popolom ľahli aj fara a škola, ktoré boli znova vybudované v roku 1849. Potom začali zhromažďovať stavebný materiál na kostol. Kameň dal zdarma Šimon Horváth Pálóczi(pavlovský) zo svojho lomu v Nemeckom. Za pôsobenia duchovného Gabriela Csengeriho položili základy terajšieho kostola, ktorého výstavba bola úplne dokončená roku 1861. V roku 1930 sa vykonala dôsledne rekonštrukcia stavby. Nad kazateľnicou sa dal čítať nápis: „Boldogokakik lakoznak a te hazadban és szuntelen téget dicsének“, po slovensky „Blahoslavení sú tí, ktorí bývajú v tvojom príbytku, tí ťa večne budú chváliť.“(Ž 84,5).

    V roku 1903 bola strecha celého kostola prekrytá plechom a ďalej boli vsadené železné rámy okien. O rok neskoršie (1904) zbor zakúpil vežové hodiny a v roku 1912 organ. Medzitým v roku 1910 postavil novú, na vtedajšiu dobu modernú faru. Zbor vtedy dosiahol počet 772 členov. Časom vnútorná úprava kostola už nevyhovovala potrebám zboru, preto sa v roku 1930 rozhodol pre jeho obnovu. Dal doň novú podlahu a dva chóry, dal zhotoviť nové lavice, do veže dva zvony múry spevnil polostĺpmi a k prednej časti kostola pribudoval prístavok so schodmi na chór. Počet veriacich dovtedy klesol na 656. V roku 1949 zbor opravil vojnou poškodený kostol, vo vnútri poškodenú maľbu fary, a do kostola aj na faru dal nainštalovať elektrické vedenie. V roku 1956 vykonal veľkú opravu fary fasádu, zvýšenie úrovne podláh v celej fare, nové okná, dvoje nových dverí, maľbu celej fary a nátery. Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila v roku 1966. Zvonku - fasáda, náter plechovej krytiny; vo vnútri nová maľba(prvá od roku 1930); zároveň sa uskutočnila aj oprava fary: maľba a náter okien a dverí. V ďalších rokoch sa nainštalovalo vodovodné potrubie s príjmom vody zo studne. Teplovzdušné vykurovacie agregáty do kostola zbor obstaral a dal nainštalovať v roku 1974. Oprava kostola, fary a priľahlých budov sa konala aj v roku 1979. Sýpku vtedy prerobili na modlitebňu. O rok nato zbor dal rozobrať staré rozpadajúce sa drevené stavby, určené na odchov drobného hospodárskeho zvieratstvá, a dal vymurovať nové.

    staršie obradné nádoby: jeden a pol litrová cínová konvica z roku 1785, ktorú daroval Márton Tussay, menšia cínová konvica z roku 1786, ktorú darovala Mária Kolossy. Matričná kniha je od roku 1906.

    Zoznam duchovných je veľmi neúplný.1644 Ján Gottius, Samuel Gyorkey, od roku 1718 Gergely Pálfalvi, 1728 Juraj Jeney, okolo roku 1758 Andrej Rákosy. Potom od roku 1782 Juraj Pásztor, 1785 Pavol Rácz, 1804 Samuel Liszkay, 1820 František Bunyitay, 1826 Andrej Bodnár, 1854 Gabriel Csengeri, 1864 Jozef Magyar, 1909 Ján Kálniczky, 1942 Štefan Abary, 1954 Juraj Halás, 2002 Marek Kačkoš dodnes.

    O učiteľoch staršej doby nie sú záznamy. Až to, že v rokoch 1926-1932 v novej a úplne zariedenej reformovanej škole pôsobil učiteľ Ľudovít Dubinszky, ktorý tu bol správcom školy, kantorom a viedol aj cirkevný spevokol. Potom od 1. septembra 1932 na rovnaké funkcie nastúpil a do 31. októbra 1935 ich vykonával Michal Kolibáš. Počas jeho správcovania sa v škole vystriedalo viac učiteľov. Najprv tu krátky čas pôsobil ako učiteľ Ján Semáč z Pinkoviec, ktorý utrpel úraz a skoro nato zomrel. Na jeho miesto nastúpil poslucháč práv Michal Tomáš z Bracoviec, ktorý na krátky čas prerušil štúdia, potom sa vrátil na právnickú fakultu, štúdia dokončil a stal sa doktorom práv. Po ňom prijal miesto výpomocného učiteľa Imrich Gergely z Levíc a po rozšírení tried aj Eugen Uhrín z dolných Plachtiniec. Po odchode Michala Kolibáša nastúpil na jeho miesto ako správca školy Jozef Jenčo z Jenkoviec, ktorý takisto vykonával funkciu kantora, učil reformovaných veriacich piesne v tej dobe z nového, „amerického“ spevníka a viedol spevokol. Počas jeho správcovania tu dlhší čas pôsobil Dezider Varga.

    Cirkevný zbor vykazoval nárast najmä slovenskej časti: v roku 1856 bolo 693 členov, do roku 1913 sa počet zvýšil na 772, potom nastal pokles: do roku 1930 na 656 členov, a pokračoval aj neskôr, a to z viacerých dôvodov. V súčasnosti má zbor okolo 350 členov.

Ďalšie informácie
Počasie
Registrácia čitateľa

Užívateľské meno:

Heslo:




Registrácia nového čitateľa!

GNU redakčný systém phpRS
GNU redakčný systém phpRS

Tento web site bol vytvorený prostrednictvom phpRS - redakčného systému napísaného v PHP jazyku.