Homília kardinála Jozefa Tomka v Šaštíne.

Vydané dňa 15. 09. 2010 | 5704x prečítané | Zdieľať

Každý človek a každý národ má svoju históriu. Je to reťaz prežitých a niekedy aj spísaných udalostí. Nie je to len zoznam panovníkov, vojen, revolúcií, prevratov, rôznych vlád, hospodárskych a športových úspechov. Život takého spoločenstva je omnoho bohatší. Ozajstná história sa musí snažiť odkryť aj menej vidomé hnutia a prúdy, ktoré udržiavajú celé také spoločenstvo pri živote ako spodná voda udržiava lúky a pastviny pri stálej zeleni. Do takej celistvej histórie patria aj prastaré tradície, ktoré si zachoval náš ľud a ktoré ten ľud uchovali, aby nestratil to, čo je mu vlastné, to je: fyzické a najmä duchovné bytie, svoje podstatné hodnoty.
Pri písaní takej úplnej histórie Slovenska sa stále jasnejšie vynárajú v priebehu storočí dva ešte nedocenené, ba niekedy aj popierané duchovné prúdy, čiže tradície, ktorými sa živil náš ľud a z ktorých vyrástli mnohí naši duchovní velikáni. Je to tradícia mariánska a cyrilo-metodská.
Aj dnešná púť tu v Šaštíne na sviatok Sedembolestnej Patrónky Slovenska je prejavom takej starej plodnej tradície, dôležitej pre život nášho ľudu. Zišli sme sa tu ako ľudia, ktorí veria v Boha i v Ježiša Krista; veria, že Kristus-Bohočlovek je živý a prítomný v životnom dianí jednotlivcov i národov; že ticho vstupuje do ich histórie.
Pri ňom nachádzame nerozlučne spojenú jeho Matku, Pannu Máriu, ktorú Cirkev nazýva „alma socia Christi“ – „vzácnou spoločníčkou Krista“ najmä v jeho utrpení. K nej sa slovenský ľud a my s ním utiekame, keď spievame: „Ó Mária bolestivá, naša ochrana“.
Ubolená Božia Matka je naša Patrónka
Ona je tá mladá matka, ktorá nesie svoje Dieťa Ježiša do chrámu, aby ho obetovala Bohu. Tam počuje z úst starého Simeona chválospev na malého Ježiška, spásu a „svetlo na osvietenie pohanov, ale zároveň aj vážne prorocké slová: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 34-35). Nie jeden meč, ale mnohoraký, sedemnásobný. Veru, bolesti sa len tak valili na Máriu: útek pred vrahmi za noci cez púšť do cudzej krajiny, do exilu, do neistoty; potom zas návrat do vlasti a nový začiatok; strata dvanásťročného Ježiša v chráme a trojdňová úzkosť pri jeho hľadaní; stretnutie so zbičovaným Ježišom na krížovej ceste a potom jeho ukrižovanie. Ako sa mohla cítiť, keď ho stretla na ulici ako zločinca pod potupným drevom kríža, zbičovaného, zakrvaveného, opľuvaného; keď potom na Golgote mu kladivami vbíjali klince do rúk a nôh; keď ho videla vypnutého v nesmiernej bolesti na dreve kríža medzi nebom a zemou; keď prežívala tie tri nekonečné hodiny v duchovnej agónii spolu s ním.
To by bolo priveľa pre každú matku. A predsa, ona, krehká žena, neomdlieva, ale stojí pod Synovým krížom, neskosená ťarchou bolesti, nezlomená na duši. Stojí, aj keď jej ukrutný meč jatrí živú ranu v srdci. Stabat Mater dolorosa! Stála Matka bolestivá! V tých dramatických chvíľach vyvrcholí nesmierna láska Syna visiaceho na kríži. Hodnoverný svedok a milovaný učeník Ján, ktorý stál s Ježišovou Matkou pod krížom nám referuje, ako Ježiš povedal matke: „Žena, hľa tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: “Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 25-27). Ako nám to povedal náš veľký priateľ Ján Pavol II. počas svojej návštevy práve tu v Šaštíne pred pätnástimi rokmi: „Apoštol Ján stojí pod krížom, aby zastupoval nás všetkých. A my môžeme v slovách, ktoré Kristus povedal Jánovi, nájsť tú istú pravdu o Máriinom materstve, ako bola odovzdaná jemu. Odvtedy jej môžeme vravieť „Matka moja“ a „Matka naša“. „Matka moja“ ako jednotlivci; „Matka naša“ ako spoločenstvo. Celé národy ju môžu volať Matka, ako to robíte vy“.
Tam teda, pod krížom, aj nás zasiahla výkupná láska Ježiša Krista.
Ale ani posledný výkrik vysileného Syna neznačí koniec Máriinej bolesti. Kopija vojaka prerážala už len mŕtve srdce Ježiša, ale dopadala na živé srdce jeho Matky. Keď potom zložili Synovo telo z kríža do jej lona, každá jeho rana, každý tŕň, každý úder, každá podliatina i usadlá krv, každá jazva po klincoch sa obnovili v jej duši. Jej tichá ale intenzívna bolesť bola akoby novým ukrižovaním, ktoré vedel zachytiť na mramorovej Piete citlivý génius Michelangelo.
Taká teda je naša Sedembolestná Patrónka!
Ubolená Bohorodička s mŕtvym Synom v náručí. Takú ju poznali a uznali ako svoju ochrankyňu naši otcovia a naše matky. Takú sme ju poznali aj my z obrazov, sôch, pútnických miest a z úst našej pozemskej matky. Tichá, ale aj pevne vystretá v materskej bolesti, verne nás prevádzala cez celú históriu. Čím väčšie boli skúšky a ťažkosti, ktoré prežíval náš ľud a národ, tým častejšie sa naše matky a otcovia utiekali o pomoc k tej, čo pretrpela ešte väčšie životné trápenia. Cez naše matky vstúpila do našich dejín. Tak sa Sedembolestná stala akosi samovoľne Patrónkou Slovenska.
Korene mariánskej úcty u nás siahajú až do doby sv. Cyrila a Metoda. Oni prichádzali z Východu, ktorý jej ako prvý dal titul Theotokos-Bohorodička. Podľa bulharského prameňa Proložnij Život Konštantína a Metoda aj sám Metod na vlastné želanie „leží vo veľkom moravskom chráme z ľavej strany v stene za oltárom svätej Bohorodičky“. Tak sa mariánska a cyrilo-metodská tradícia stretajú už pri prameni. Podľa tradície počas tatárskeho vpádu roku 1241 naše rodiny utekali do lesov, kam sa pojazdné hordy neodvážili; naši predkovia si brali so sebou mariánske obrázky alebo sošky najmä Bolestnej Matky. V 15.storočí rodiny na našom území vlastnili reliéfy Bolestnej Panny Márie, ktoré sa vtedy vyrábali z pálenej hliny na príkaz kráľa Mateja Korvína. Ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz roku 1470, keď už hrozí vpád Turkov, výslovne spomína ako dávny, dejinný zvyk, že sa naši predkovia v ťažkých časoch obracali o pomoc k Bolestnej Panne Márii a vyzýva ich, aby sa jej zasvätili v nebezpečenstve. Jeho nástupca arcibiskup Juraj Selepčéni pred rozhodnou bitkou s Turkami pri Viedni roku 1683 rozdal svojim vojakom medailóniky s obrazom Bolestnej Matky, aby vzývali jej pomoc. Aj stará ľudová pieseň z tureckých vojen „Pri trenčianskej bráne“ je prosbou slovenských junákov pred odchodom do boja o ochranu Panny Márie: „Bože nám pomáhaj i Panna Mária, aby bola šťastná slovenská krajina“. Tradícia úcty k Bolestnej Matke sa tiahne celými našimi dejinami, ako o tom svedčia gotické a barokové sochy, oltáre, kalvárie, modlitebné bratstvá, do 250 kostolov a kaplniek zasvätených Sedembolestnej, rozosiatych po celom Slovensku. Matka Cirkev nám aj úradne prisúdila Sedembolestnú za Patrónku Slovenska. Spravili to najvyšší pastieri, pápeži, ktorí postupne jej udeľovali duchovné výsady: boli to Benedikt XIII. (1724-1730), Pius IX., Pius XI., ktorý ju roku 1927 osobitným dekrétom potvrdil za Patrónku Slovenska; Pavol VI., ktorý roku 1964 priznal pútnickému chrámu v Šaštíne titul baziliky minor, až po Jána Pavla II., ktorý 1.júla 1995 tu slúžil sv. omšu a korunoval sochu Sedembolestnej. V príhovore nás vyzval, aby sme tak ako evanjelista Ján prijali Bolestnú Pannu k sebe, do vlastného domu, a prehlásil, že tu je „dom, v ktorom býva Panna Mária, Matka Slovákov, a v tomto dome sa všetci cítia ako v matkinom dome.“ K tomu ešte pridal dôležitú výzvu: „Ona túži, aby ste ju prijali do svojho domu, do každého slovenského domu, do celého života vášho národa“.
Výzva Jána Pavla II.
Táto výzva nášho veľkého priateľa nesmie padnúť do zabudnutia. I dnes nám všetkým treba ochrany Sedembolestnej. I dnes sa u nás na Slovensku dávajú Kristovi bolestné rany na jeho tajomnom tele. My sami mu ich dávame. Dnes sa nám tichý, sladkastý jed novodobého materializmu vpíja takmer nebadane do duše, lebo sa nám servíruje pod rúškom pokroku, blahobytu, voľnosti a pôžitku. Peniaz je najvyššia hodnota, kvitne korupcia, rýchlo zbohatnúť za každú cenu a bez ohľadu na morálku, na desatoro a na príkaz lásky – to je zákon života. Kam kráča naša spoločnosť a na aké cesty sa dáva naša mládež a naše rodiny? Viaceré európske ponuky sú také lákavé pre voľnú lásku, bez riadneho manželstva, bez nejakých zábran, bez zriadenej rodiny, koniec - koncov bez Božích príkazov.
Najmä naše rodiny potrebujú urgentnú pomoc. Takmer polovica manželstiev sa rozvádza, mnohí žijú ako sa kedysi hovorilo „na divoko“, sme medzi poslednými v Európe čo sa týka počtu narodených detí (iba 1,3 decka na jeden pár), k tomu ešte rýchlo stúpa počet nemanželských detí. Treba nám zachrániť rodinu! Tu je široké pole činnosti pre každého: pre verejných činiteľov, pre vládu, pre zamestnávateľov, pre školu, pre vychovávateľov, pre rodičov i pre starých rodičov, pre mládež, pre Cirkev, ale na prvom mieste pre samú rodinu. Treba sa nám vrátiť k modlitbe, lebo sa akosi vytráca z nášho osobného i rodinného života. Bez modlitby však niet spojenia s Bohom. Ale rodina, ktorá sa modlí, ostáva spolu.
Dnes teda prosme na tomto milostivom mieste našu Bolestnú Patrónku o zvláštnu ochranu a pomoc pre svoje osobné potreby, ale aj pre všetkých ľudí na Slovensku, najmä pre manželstvá a rodiny v núdzi a v nebezpečenstve rozkladu. Prosme celým srdcom, aby sme podľa výzvy Jána Pavla II. prijali Sedembolestnú do každého slovenského domu, do celého života nášho národa. Amen

Jozef kard. Tomko

Deprecated: mysql_escape_string(): This function is deprecated; use mysql_real_escape_string() instead. in /home/gh102800/www_root/old/db/phprs_sql_to_mysql.php on line 106
| Autor: Michal STUĽAK |

Foto

			Adresa obecného úradu: Bežovce č. 184 PSČ: 07253 Tel. a fax: 00421 056 6590219 e-mail: oubezovce@lekosonline.sk
	Nastavte si túto stránku ako vašu domovskú stránku Starosta obce: MVDr. Luděk HAMŠÍK Zástupca starostu: Marek Leitner Počet obyvateľov: 982