Mnohí ľudia sa z Desatora smejú, iní ho kritizujú, alebo ho celkom zavrhujú. Vraj načo sú nám normy pre život, podľa ktorých aj tak nikto nežije! Také normy nám netreba. No skutočne už dnes ni-kto podľa Desatora nežije? A keby aj, je to dôkaz toho, že Desatoro neplatí a nie je v ňom pravda o nás?
Čo hovorí zdravý rozum
Na druhej strane nájdeme aj obhajobu Desatora. A to nielen zo strany veriacich ľudí. K Desatoru sa hlásia i mnohí neveriaci, aj keď nie všetci ho považujú za Bohom zjavené morálne pravidlá. Uvedomujú si potrebu objektívnych noriem mravnosti, lebo spoločnosť potrebuje kritériá na posudzovanie dobra a zla, a to „staré Desatoro“ sa predsa len osvedčilo a ukázalo ako čosi užitočné, ba nenahraditeľné. Ni-kto dodnes nevymyslel nič lepšie.
Zdravý rozum hovorí, že civilizovaná spoločnosť môže pretrvať iba za podmienok, ak jej morálne pravidlá a svetské zákony ochraňujú ľudský život, vlastníctvo, rodinu vystavanú na inštitúte monogamného manželstva a vymožiteľnosti podstúpených záväzkov. Životaschopnosť takejto spoločnosti napomáha i to, ak má nejaký transcendentný (teda bežnú skúsenosť presahujúci, nadprirodzený) rozmer, ktorý dáva prízemnej každodennosti inú perspektívu. Keď si tieto súvislosti naplno uvedomíme, stanú sa nám staroveké dejiny židovského národa pochopiteľnými.
Agnostik, zbehlý v moderných spoločenských vedách, by to mohol interpretovať takto: Ústredným zákonom Židov, ktorý im zoslal Boh, bolo Desatoro. Tieto prikázania posväcujú ľudský život (Nezabiješ!), súkromné vlastníctvo (Nepokradneš! Nebudeš túžiť po majetku blížneho svojho!), monogamné man-želstvo (Nezosmilníš! Nepožiadaš manželku blížneho svojho!), rodinu (Cti otca svojho a matku svoju!), poctivosť a pravdovravnosť (Nebudeš krivo svedčiť proti blížnemu svojmu!). Tri úvodné, čisto náboženské prikázania ustanovujú Boha ako najvyššiu hodnotu a zakotvujú celý zoznam v nadprirodzene. Inými slovami, práve tri čisto náboženské prikázania posväcujú zvyšných sedem praktických a tým z nich robia viac ako len bežný zo-znam užitočných spoločenských pravidiel.
Vnútorný mechanizmus nesklame
Možno Desatoro nezoslal Židom Boh, povedia si niektorí ľudia, možno Mojžiš, keď ho vymýšľal, len náhodou trafil do zásad, kľúčových pre rozvoj civilizovanej spoločnosti. V každom prípade v časoch, keď sa Židia riadili týmto „zoznamom úspechu“, prosperovali. A keď tieto pravidlá dodržiavať prestali, upadla ich spoločnosť do chaosu a začala podliehať útokom cudzích národov. Z pohľadu agnostika tam nemusel byť nijaký Boh ako uvedomelá bytosť. Isté príčiny prosto zakaždým vedú k istým dôsledkom, a keď sa spoločnosť spreneverí osvedčeným pravidlám, na ktorých je vystavaná, jej vnútorný mechanizmus sa už postará, že ju dovedie do skazy. A potom ju odvráti len návrat k osvedčeným pravidlám.
V takýchto tvrdeniach je niekedy veľa pragmatizmu a málo kresťanskej viery, ale predsa popri viere aj rozum hovorí, že jednotlivec i spoločnosť nemôžu žiť dlhodobo v pokoji a rozvoji bez záväzných noriem mravnosti. Mnohé z týchto otázok si dnes kladú aj tí, čo chodia pravidelne na nedeľné sväté omše. Preto sa vysvetľovanie Desatora ukazuje nanovo aktuálnym. Etika a mravnosť patria k nášmu náboženstvu, hoci netvoria celú vieru, no v každom prípade sú jej nevyhnutnou súčasťou.
Najstaršia charta ľudských práv
Pokúsime sa postupne v desiatich častiach duchovnej obnovy s názvom Desať našich každodenných vymedziť obsah a dosah jednotlivých Božích prikázaní, správne ich interpretovať a aplikovať na nové, stále sa meniace podmienky života. Každá doba potrebuje pretlmočiť obsah tejto najstaršej charty Božích a ľudských práv do svojej situácie a reči.
Ježiš sám neprestajne vyzýval na poznanie i zachovávanie Desatora. Pri stretnutí s bohatým mladíkom sa odohral tento dialóg: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ On mu povedal: „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ On sa ho opýtal: „Ktoré?“ Ježiš odpovedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 19, 16). Mladíkova otázka by sa dala rozšíriť aj takto: „Ako dosiahnuť blaženosť?“, alebo: „Ako dosiahnuť pokoj vo svojom živote, viesť radostný a zmysluplný život?“
Nie každý, kto sa pýta, chce odpoveď
V tej chvíli sa Ježiš, aby trochu uvoľnil atmosféru, pýta mladíka na to, čo je jasné a čo každý pozná. Zaujíma ho pravosť jeho otázky, či naozaj chce počuť odpoveď na to, čo sa pýtal. Lebo nie každý, kto sa Boha pýta, chce aj počuť, čo si Boh o tom myslí. V tom je rozdiel, Ježiš to jasne rozlišuje, a preto mu dáva zaujímavú otázku v podobe Desatora. Boh totiž už prehovoril, Boh sa už zjavil a teraz sa ho pýta: „Už poznáš a dodržiavaš to, čo Boh už povedal?“ Možno by niektorí odpovedali: „Prikázania ma nezaujímajú, prišiel som pre niečo špeciálne,“ alebo „Ty si známy učiteľ, nemal by si na sklade iný recept, ako dosiahnuť osvietenie počas troch sedení?“, prípadne „Rád by som okúsil nejaké mimoriadne mystické a duchovné zážitky, nemáš niečo také poruke? Desatoro, ako nepokradneš, nescudzoložíš – to je nudné, to každý pozná, je to už otrepaná téma a pomaly to už nikto nedodr-žiava.“
Podľa Ježiša však nemôžeme spraviť ďalší krok, ak neprejdeme touto cestou. Desatoro sa nedá preskočiť a potom ísť za Kristom. Ježiš sa mladíka pýta, či to, čo už pozná, zvládol. Nehovorí, poďme sa venovať iným, väčším veciam. Ježiš mu kladie základnú otázku: „Tak dodržiavaš Desatoro, alebo ako je to s tebou?“ Ak nie, potrebuješ ešte veľa pracovať s Božou milosťou, aby si to dosiahol. A tak Ježiš pozýva k vnútornej slobode, lebo mladík odpovedá, že už dávno sa o to snaží. Ježiš naňho s láskou pozerá, lebo naozaj je milé Bohu, keď sa človek na začiatku všetkého rozhodne dodržiavať to, čo mu Boh povedal.
Vtedy totiž milujeme Boha, berieme ho vážne a konáme všetko, čo je v Desatore. Tým, ktorí sa o to snažia a pre ktorých je ťažký hriech už minulosťou, chce Ježiš povedať ešte viac: Cesta je nasledovať Krista, cieľom je spoločenstvo s ním.
Podmienka vnútornej slobody
Odkiaľ vlastne Desať Božích prikázaní pochádza? Od samého Boha. Zjavil ich Mojžišovi počas teofánie na vrchu Sinaj v prvom roku putovania Židov na púšti po východe z Egypta. Tých „desať slov“ napísal sám Boh svojím prstom do kamenných tabúľ na rozdiel od ostatných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Desatoro – Dekalóg – Desať slov – sú teda Božie slová, Boh nimi zjavuje svoju vôľu. Vo Svätom písme jestvujú dve miesta v Starom zákone, kde sa nachádza Desatoro: v Druhej knihe Mojžišovej – Knihe Exodus a v Piatej knihe Mojžišovej – Knihe Deuteronómium. Exodus, čiže „východ“, hovorí o východe Izraelitov z Egypta, o ich oslobodení z egyptského otroctva. Desatoro sú pravidlá pre tých, ktorých Boh vyslobodil a zachránil. Pravidlá pre ľudí, ktorí poznali vo vlastnom živote Božiu moc a lásku. Aké by bolo absurdné, keby práve Osloboditeľ zrazu chcel položiť na šiju svojho ľudu bremeno a obrať ho o darovanú slobodu. Ak Boh dáva pravidlá hry vo forme zákona, tak preto, lebo sú vlastne podmienkou pravej vnútornej slobody. Vnútornú slobodu získame len slobodným zachovávaním Desatora. Ono je pre nás otcovským upozornením, varovaním a napomenutím, teda záležitosťou skôr výchovnou ako právnou. Počet desať je rovný počtu prstov na rukách – možno preto, aby si ich človek lepšie zapamätal.
Takýto pohľad na náboženstvo by mohol byť prijateľný aj pre ateistov a agnostikov, pretože aj keď podľa nich svet možno nestvoril Boh, oplatí sa k nemu správať tak, akoby ho Boh stvoril.
Lekcia pre Európu
Lekcia z dejín starovekého Izraela sa dá použiť aj na obraz dnešnej Európy. Keď bol náš kontinent kresťanský, zažíval svoj kultúrny vrchol a naša civilizácia sa šírila aj do iných končín sveta. Dnes začínajú prevládať v Európe princípy, ktoré sú v priamom rozpore s Desatorom a výsledky začínajú byť opačné. Čelíme demografickej kríze, rozkladu rodín, vzrastu depresií a rozleptávaniu medziľudských zväzkov. Z Európy si odkrajujú iné civilizácie, ktoré vieru vo svojich bohov nestratili. Napokon: „Zem, ktorá nemá už neba, stratila všetko i seba.”
Ak sa opäť prihlásime k Desatoru a rozhodneme sa – napriek tisícim pádom – k nemu vrátiť a ctiť si ho, staneme sa zase Božím ľudom a on – náš Boh – bude medzi nami a v nás.
