Pastiersky list vladyku Milana Vianoce 2010.

Drahí bratia v kňazskej službe, drahí bratia a sestry, milá mládež! Čím sú pre vás Vianoce? Čo znamená tento čas pre vás osobne a čo znamená pre vašu rodinu a najbližších?

Viem, že v myslení dnešných ľudí sa veľa zmenilo v postojoch voči veľkým cirkevným sviatkom. Pretože dominantnú úlohu u človeka zohráva atmosféra, v ktorej žijeme a tá je dnes tvorená predovšetkým médiami. Televízia, rozhlas, internet neprezentujú to, čo je duchovné, ale viac to, čo je komerčné, to, čo sa predáva a následne čo sa kupuje. Naše vedomie je pohltené toľkými vianočnými reklamami a ponukami až do takej miery, že pre tiché načerpanie duchovnej energie už niet ani času ani chuti. Nesťažujme sa, že kedysi to bolo inak, lebo kedysi len cirkev vyvíjala aktivity v čase príprav na sviatky. Čo sa týka Vianoc, dnes je viac v popredí svet, ktorý nám čosi ponúka, ale pamätajme, že neponúka to pravé. Pravosť je v tom, že je rešpektovaná originalita deja, či danej skutočnosti. A originálnym, pravým dôvodom slávenia Vianoc je narodenie Ježiša Krista. Jeho narodenie rozdelilo históriu ľudstva na dva letopočty a nasmerovalo človeka viac k ľudskému životu s Bohom uprostred. Preto spievame v modlitbe povečeria: „S nami Boh...“ lebo On sa skutočne narodil uprostred ľudskej rodiny, aby bol s nami a tak nás sprevádzal k šťastnej večnosti. Dôvodom Vianoc je teda Boží Syn, ktorý aj k nám vystiera svoje ruky, aby sme ho objali a túžili mať Ho tak, ako On túži byť s nami. Plynutím času však človek zabudol na dôvod Vianočného slávenia a dnes, keď sa opýtate ľudí prečo sú Vianoce, mnohí už ani nevedia, kto dal dôvod k radosti a šťastiu v tomto období sviatkov rodiny. Mnohí len tápu a ženú sa za čímsi nezvyčajným, ale tú pravú radosť z Božieho Slova, ktoré sa telom stalo, už nepoznajú.

Aj v čase prvých Vianoc – teda v čase narodenia Krista pred dvoma tisícročiami – to nebolo ináč. Rovnako vyvolený národ vtedy ako aj kresťania dnes nepripisujú udalosti narodenia Spasiteľa takú dôležitosť ako ostatným vonkajším aktivitám. Vtedy to bol predovšetkým ruch okolo sčítania ľudí a obrovská migrácia kvôli splneniu predpisu dať sa zapísať tam, kde sa narodili. Dnes je to čulý predvianočný ruch nákupov a veľký pohyb ľudí z miest do dedín, zo západu na východ. Vtedy to malo zmysel – priznať sa ku svojim koreňom. Aj dnes to má zmysel vrátiť náboženskú vážnosť Vianociam. Je však nutné ten pravý zmysel Vianoc objavovať vždy nanovo, lebo tak ako vtedy, tak aj dnes, nám chce svet zobrať spred očí i zo srdca to najpodstatnejšie – vedomie blízkosti Boha, ktorý sa rodí kvôli nám. Pre nás je potrebné jasne sa zaradiť medzi veriacich, ktorým Ježišovo narodenie nie je ľahostajné a pre ktorých kresťanské prežívanie Vianoc je dôležité. Máme sa vrátiť ku svojim koreňom a priznať sa ku svojim gréckokatolíckym predkom, ktorí nám zanechali to najcennejšie – vieru a spôsob prežívania dôležitých udalostí náboženského života.

Svätý Jozef s presvätou Bohorodičkou putovali dlhú cestu, aby sa priznali ku svojim koreňom tým, že sa pri sčítaní ľudu dali zapísať v meste svojich predkov z rodu Dávidovho. Aj nám sa v budúcom roku naskytne príležitosť jasne zadefinovať svoju príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi pri celoštátnom sčítaní ľudu. Priznať sa k predkom znamená uctiť si ich a na ich postojoch stavať aj svoje princípy, lebo uťať strom v jeho koreňoch znamená, zabrániť jeho rastu, zničiť ho – veď strom bez koreňov vyschne. Rovnako je to s človekom, ktorý nie je pevne zakorenený vo viere svojich predkov, ktorá vnútorne oživuje a dáva aj osobnostný rast.

Veľmi smutným znakom dnešných čias je, že človek stráca svoju identitu a sám nevie, čím je po náboženskej stránke i v obradovej príslušnosti. Stáva sa svetobežníkom bez jasného vnútorného presvedčenia a sebaurčenia. Tam kde niet čohosi pevného vo vnútri, tam začína svoje dielo robiť nepriateľ ľudskosti, ktorý rozličnými vonkajšími prúdmi zneistí a zdezorientuje človeka. Takýchto ľudí, bez jasného vnútorného identifikovania, je už dosť. Je to preto, že svoju vieru už nežijú, len o nej čosi počuli, strom poznania v ich viere pomaly vysychá. Deje sa to kvôli zlému spôsobu života a ľahostajnosti voči Bohu, ktorý „na nikoho nejde s palicou“. Človek sa sám trestá tým, že tápe, nevie sa zaradiť a tak cíti cudzotu tam, kde sa ocitne, aj keď jemu sa zdá, že je všade doma. Najistejšie a dlhodobé vedomie našej existencii dáva len náboženstvo, ktoré má najtrvalejšie princípy a stabilitu začlenenia. Všetko ostatné, i v oblasti názorov podlieha zubu času a vetrom, ktoré vejú kade chcú. Preto rodina, ktorá po náboženskej stránke vie, čím je a aj to žije, je pevnejšia ako všetky starobylé a stabilné firmy, ktoré už majú svoje meno. Stabilita aj vo vonkajšom svete je zárukou istoty, preto si ľudia hľadajú prácu vo firmách, ktoré sú tu už dlhšie a tak si zadovažujú ekonomickú budúcnosť rodiny.

Firmy stavajú svoju silu na ekonomike a materiálnom zabezpečení, ktoré sú však neisté a premenlivé, človek zakorenený vo svojej viere stavia na absolútnej moci Boha, ktorý vždy bol, je a bude a tak nám dáva trvalú záruku, že neskrachujeme osobne. K tomu však, aby všemocný Boh konal v našom živote, je potrebné vedieť kam patríme a tak sa aj správať vo svojom živote. Lebo jedno je vedieť, že sme gréckokatolíci, ale dôležité je ukázať to aj svojim životom a životnými postojmi v každej situácii a v každej rodine.

Povrchne prežívané skutočnosti bez vnútornej zaangažovanosti a jasného vonkajšieho postoja dnes neobstoja. Doprajme si pri jasličkách tento čas, aby sme si jasne uvedomili: „kto vlastne som!?“

Tak ako sa Jozef s Máriou pri sčítaní ľudu priznali ku svojím Dávidovským koreňom, priznajme sa aj my pri májovom sčítaní ľudu k svojim gréckokatolíckym koreňom, lebo od toho bude závisieť aj postoj spoločnosti voči nám. Ak niekto nevie kam patrí, toho iní zaradia tam, kam nepatrí. Nezabudnime však toto svoje zaradenie prezentovať životom. Podľa toho, ako naši predkovia žili vo vernosti Bohu a Cirkvi pod jej hlavou – Svätým Otcom, žime aj my s Cirkvou a s Kristom uprostred našich rodín.

Jeho narodenie uprostred biedy ľudskej rodiny dalo jasný signál všetkým, že sa chce stať súčasťou každej rodiny, i tej najbiednejšej. A to sa prejavuje zvlášť v čase Vianoc osobitným spôsobom, lebo teraz aj tí, čo sú od Boha vzdialení akosi viac prežívajú Božiu blízkosť hovoriac, že je to akýsi mimoriadny čas pokoja a vnútornej pohody. A tak sa tento Boh hoci aj neuvedomele pre mnohých stáva dôvodom pre zastavenie sa a pobudnutie v jeho blízkosti. Nenechajme si Krista vziať so srdca a nedovoľme svetu a médiám, aby nás obrali o to najcennejšie – o vieru. O to, že Vianoce sú sviatkami narodenia Božieho Syna a nie časom zhonu a nákupov. Dbajme o to, aby v našej blízkosti naozaj zavládla atmosféra lásky a Božej dobroty bez toho, aby sme kupovali drahé darčeky. Sami sa staňme darom pre druhého a tým aj upozornením, že Kristus sa znovu rodí cez našu vieru a pozornosť voči iným. V modlitbe prosím za vás všetkých, prajem vám požehnaný čas Vianoc a šťastný nový rok, v ktorom sa jasne priznajme k svojim predkom pri sčítaní ľudu i v prežívaní svojho kresťanského života v duchu gréckokatolíckej viery a tradície.

Žehná vám

vladyka Milan Chatur, košický eparcha