Pán Ježiš Kristus prišiel z cieľom spasiť človeka. Je mocným znamením pre celý svet. Prišiel, aby sa stal záchrancom ľudí hriechu. Jeho príchod je vždy výzvou k spáse. Volá nás od nenávisti a hnevu k pokoju života. Kto hľadá v Ježišovi naplnenie len pozemských potrieb nekoná správne. Môže sa stať, že sa takýto hľadajúci pohorší. Čakal iný prístup a postup od Ježiša Krista. Ak berieme našu vieru ako vážny vzťah k Spasiteľovi musíme postupovať po poriadku. V ňom sa k nám sklonila Božia láska k spáse ! Večný život preto je nadradený pozemskosti. Pozemský život nás vyučuje službe Bohu v láske a kresťanskom obecenstve. Pohoršujme sa na sebe lebo náš život je poznačený hriechom. Spasiteľ sveta uskutočňuje Boží plán spasenia. Páne Ježiši Kriste vzdiaľ od nás akékoľvek pohoršenie nad Tvojou spásou. Amen.

Všemohúci a nadovšetko láskavý Boh nás vyslobodzuje. V Jeho milosti sa vraciame na hriechom stratené miesto. Pán Ježiš Kristus je vodcom nášho návratu do domu Otcovho. V Božom odpustení je spásny návrat do večného života. Aj starozákonný ľud prichádza na Sion s plesaním. Hospodin im dáva večnú radosť. Vytráca sa žiaľ a stonanie. Sion tu stojí ako symbol milosti. Tak a nie inak jedná Boh s Izraelom. Sion ukazuje kráľovskú slávu, ktorá je v dokonalom kráľovi Mesiášovi. On je spravodlivý, ktorý platí za naše odvrátenia. Je súcitný pastier každému človeku. Večná radosť je teda úzko spojená s Kristom. Odpojenie sa od Krista znamená záhubu. Máme zabezpečený stratený návrat cez Mesiáša, On je vzácnou obeťou Siona. Dopraj Všemohúci Bože vstúpiť na hriechom stratené miesto večného života. Amen.

Boh nás vedie milosťou! Aj keď sa nám jeho milosť môže priečiť lebo jej nerozumieme, predsa v našom živote prevláda milosť Božia. To, že nás Boh milostivo vedie svedčí o vzájomnom vzťahu s človekom. Zo vzájomného vzťahu vyrastá zodpovednosť. Boh nás vykúpil vo svojom Synovi, to nás má viesť k poslušnosti. Poslušnosť odpovedá nášmu postaveniu pred Bohom. Milostivý Otec nás mocne vedie. Nemá nijakej slabosti v moci. Božie vedenie je zosobnené v Ježišovi, Spasiteľovi. Jeho víťazstvo je z milosti Božej aj naše víťazstvo. V mocnom vedení sa vytvára obecenstvo, preto sa musíme podvoliť Kristovi. Dvaja idú radi spoločnou cestou, ak majú rovnaký názor. Boh nás vykúpil skrze Krista, v ňom nás sprevádza a vedie k spaseniu. Ďakujem za Tvoju milosť Hospodine, za vedenie a vykúpenie. Amen.

Boh dal človeku cieľ v Ježišovi Kristovi. Je to pevný a dohľadný cieľ. Vieme o ňom, Božie Slovo nám ho objasňuje. Preto platí to, čo hovorí apoštol Pavol. Mať pred očami večnosť Božieho zasľúbenia a k tejto sa usilovať. Naša odmena je veľkolepá a nadmieru štedrá. Božia láska nám získala večné bohatstvo. K nemu sme povolaní, aby sme náhlili za Pánom Ježišom Kristom. Apoštol Pavol beží za víťazstvom, ktoré správne prisudzuje Spasiteľovi. Cieľ v Kristu je orientačný bod. Dôležitý záchytný bod života. Cieľ spásy sa musí stať pre nás nastaveným zrkadlom, ktoré odhalí hriech a priblíži odpustenie. Životný beh je náročný, často lapáme po dychu. Ak máme jasný cieľ máme usmernenie. Boh nadmieru zhovieva! Svätý Bože, nedaj zablúdiť hriešnikovi od Ježiša Krista. Amen.

Hospodin je veľký vo svojej sile, ale láskavý k človeku. Kto sa obáva Božieho hnevu premieňa si život. Písmo učí statočnému životu, ktorý sa odvíja od bázne pred Hospodinom. Viera v Hospodina neznamená panický strach, ale dôverné odovzdanie sa Bohu. Statočný život znamená ľútosť nad vlastnou hriešnosťou. Je to vlastné úsilie zápasiť so zlom, hriechom. Nesmie sa pohŕdať Hospodinom lebo to je cesta istej skazy. Nerovnosť ciest zaťažuje, spomaľuje a unavuje. Chodenie rovnými cestami je celkom odlišné. Je to priama cesta slobody. Báť sa Hospodina znamená mať úctu a pokoru. Obávame sa o mnohé zbytočnosti. Koľko obáv vyvoláva slabosť dôvery. Obstojíme, keď sa skloníme pred Hospodinom v ľútosti hriechov. Veď nás Hospodine, statočnou cestou kresťanského života. Amen.

Opisovaný príbeh v Jánovom evanjeliu je vstupnou bránou do oddielov o Ježišovom utrpení a oslávení. To, čo sa onedlho odohrá v Jeruzaleme, bude mať trvalý dosah pre celý svet. Skôr však, než k tomu dôjde, prichádza čosi ako „upútavka“ na očakávané udalosti, ale nie v tom zmysle ako sme dnes zvyknutí, že predbieha niektoré vychytené televízne programy. Jej cieľom je skôr, jednak v predstihu ponúknuť základný predobraz posledných udalostí Ježišovho života a jednak motivovať záujem správnym smerom, pretože to, čo sa onedlho stane nebude nijak „divácky náročné“. T.z., Pán Ježiš sa na záver Svojho vystúpenia ani nevzoprie nenávidenej rímskej moci ani nezostúpi z kríža. A predsa pôjde o víťazstvo, ktorého význam pre človeka je nenahraditeľný. Veď v ňom je nádej života uprostred jeho obmedzenosti a konečnosti, nádej, ktorá nás nesie a ktorou už teraz sme tým čím sme. Ďakujeme Ti, Pane, že nám rôznymi spôsobmi ozrejmuješ význam Svojho vykupiteľského diela. Pomôž nám aj pri čítaní 11.kapitoly Jánovho evanjelia porozumieť všetkému, čo nám k tomu chceš povedať. Amen.

Hlavné postavy príbehu sú menované hneď v úvode. A nespomínajú sa len na tomto mieste. V Lk.10:38-42 čítame o tom ako Pán Ježiš navštívil rodinu Márie a Marty pravdepodobne po prvýkrát. O Lazarovi tam síce reč ešte nie je, ale napriek tomu je to konkrétna domácnosť, ojedinelá v Evanjeliách, ktorá sa spomína v súvislosti s prijatím toho, ktorý sám o sebe povedal, že nemá, kde by hlavu sklonil. Ježiš Kristus nie je len Pánom sveta, či nemenovaných zástupov, ale chce byť aj Pánom rodín. Lebo On má i pre naše rodiny slová večného života, ktoré chce, aby sme spoločne prijímali pri Jeho nohách. Tu a takto sa začína život, pre ktorý prišiel, aby vybojoval jeho konečné víťazstvo. Pane Ježiši, aj naše rodiny sú chudobné, keď v nich chýbaš, keď v nich niet miesto pre Tvoju lásku, odpustenie, pokoj. Dávaj nám pri Tvojich nohách nachádzať slová večného života. Amen.

Samotný autor Jánovho evanjelia prezrádza, že súrodenci z Betánie mali s Ježišom osobnejší vzťah ako ktorékoľvek iné rodiny v meste či okolí. Až dodnes, nie v každej rodine má Pán Ježiš rovnaké miesto. Závisí to od toho, čím pre nás je. Mária zrejme pochopila, čo znamená pre jej život zjavenie lásky a spasenia v Ježišovi a preto nešetrí vďakou. Drahocennou masťou pomaže Pána Ježiša – až je to k údivu a rozčarovaniu všetkým, ktorí Ho síce neodmietajú, ale sú skôr opatrní a šetria časom, prostriedkami či možnosťami. V Ježišovom okolí bolo určite viac žien s menom Mária. Ale len jedna pre Ježiša vykonala čosi tak neobyčajné, že to podanie Jánovho evanjelia musí zvlášť identifikovať, keď o nej hovorí. Podľa toho, aký máme vzťah k Ježišovi, budú raz rozpoznávané a osobne hodnotené aj naše životy. Pane Ježiši, tak mnoho si obetoval pre nás. Kedykoľvek opadáva naša horlivosť a chladne láska, povzbudzuj nás príkladom Márie k vrelšej vďačnosti a oduševnenosti vo viere. Amen.

Aj keď bol Pán Ježiš vždy vzácnym hosťom v dome Márie, Marty a Lazara, nie preto začína opisovaný príbeh v Jánovom evanjeliu touto adresou. Naopak, tentoraz je neprehliadnuteľný dôraz na tom, že Ježiš v tejto rodine chýbal, a pritom sa tu stalo čosi dôležité: vážne ochorel brat Márie a Marty, Lazar. Často krát to tak je, alebo aspoň nám sa to zdá, že Pán Ježiš nie je vždy tam, kde by sme Ho najviac potrebovali. Prežívame Jeho prítomnosť v nedeľu v zhromaždení, v zvestovanom slove, ale keď sa niečo prihodí, zrazu sa cítime osamotení, bezmocní. Koľkých práve táto skutočnosť zlomila natoľko, že ustali v duchovnom napredovaní. Mária s Martou nerezignujú na vzniknutú situáciu. Pán Ježiš je predsa ich priateľom. Poznajú Jeho adresu a preto ich skutok je svedectvom i pre nás, čo máme robiť a kam sa obrátiť, keď sa cítime opustení a bezradní, s prázdnymi rukami. Pane náš, vyznávame, že i naše životy neobchádzajú rôzne ťažkosti, bolesti a trápenia. Ďakujeme, že vieme kam si išiel a že máme ku komu volať. Amen.

V Ježišovej dobe neexistovali telefóny ani maily. Predsa si však Mária s Martou našli spôsob, aby poslali rýchly odkaz o Lazarovi Ježišovi. Určite sa snažili svojmu bratovi aj nejako ľudsky pomôcť. Snáď zavolali lekára. O tom ale v texte reč nie je. Akoby vedeli, že viac a lepšie nemôžu pre neho urobiť ako to, že mu sprostredkujú stretnutie s Ježišom. Určite aj lekári sú dôležití, práve tak ako záujem rodiny, blízkych. Ale aby bol Pán Ježiš v dome, s nami, pri nás, to je pre nich zo všetkého starosť najväčšia. A keďže je už Lazar veľmi chorý, zrejme nevládny, musia to urobiť oni za neho: Pane, ten, ktorého máš rád, predkladáme Ti ho. Túto pomoc za chorého preberajú na seba. Za chorého, ktorý predsa nie je len ich (brat), ale patrí predovšetkým Ježišovi. V tejto dôvere smieme prichádzať k Ježišovi, za seba i za blízkych: k Ježišovi – Lekárovi a zároveň, ktorý nielen rozumie, ale má aj rád. Ďakujeme Ti, Pane Ježiši, že Ty si Pánom nielen pomoci, ale aj lásky, ktorý nás dobre poznáš a rozumieš nám najlepšie. Ďakujeme Ti, že Ti smieme patriť. Amen.

Mária a Marta, teda, posielajú Ježišovi odkaz. Myslím, že je to naozaj veľmi presné označenie. Iba stručná správa a nič viac. Nenaliehajú na Ježiša, aby čím skôr prišiel, ani nenaznačujú vopred, čo by mal urobiť, prípadne ako. Jednoducho, iba telegraficky oznámia hlavnú podstatu veci. Pretože vedia, dôverujú, že to stačí. Na rozdiel od našich modlitieb neraz, uvedomujú si, že aj keď je Ježiš Priateľ, je zároveň Pán. Nemôžu Mu nič diktovať alebo predpisovať, čo si oni myslia, žeby to bolo najlepšie. Zároveň ale, hoci je to „iba“ odkaz, cítime za ním viac ako len púhu správu. V krátkej informácii možno zreteľne čítať rozpoznanie, že s otázkami chorôb, hriechu, áno, života a smrti, si samy neporadíme. Jednoducho, v Betánii, na adrese Márie a Marty je chorý a možno už zomiera, ich brat Lazar a ten dom je bez Toho, ktorý ho má rád, rád nielen ľudskou láskou. S touto dôverou je tak vyslovený nielen „odkaz“, ale zároveň modlitba: možno nie liturgická, ale odovzdaná, v mene lásky. Pane Ježiši, Ty poznáš tajomstvo nášho života a preto najlepšie rozumieš. Daj, nech sa učíme múdrosti neradiť Ti v tom, čomu nerozumieme, ale pevne dôverovať Tvojmu jednaniu. Amen.

Nevieme, ako rýchlo dostal Pán Ježiš odkaz a kde Ho zastihol. Podstatné je, že našiel svojho adresáta, podobne ako každá modlitba tých, ktorých dvere príbytku ich sŕdc a životov sú pre Neho vždy otvorené. Dnešný verš nám však okrem toho ukazuje ešte na to, čo sa deje, keď Pán Ježiš náš pozdrav takpovediac rozbalí. A tu môže dôjsť k paradoxnej situácii: zatiaľ čo z nášho ľudského pohľadu, je to naliehavé volanie, pretože ide o určité nebezpečenstvo a ohrozenie, ktoré nás k Nemu obracia, On Svojim zrakom, keď vidí tú istú situáciu, vníma ju úplne opačne. Prosto, v Jeho očiach ako Pána života, vyzerá náš život celkom ináč ako keď sa naň dívame my. Podstatný je uhol nazerania. My sa zväčša dívame na svoj život z toho miesta, bodu, v ktorom sa nachádzame, zatiaľ čo On sa díva predovšetkým z pohľadu konca, naplnenia. A z tohto pohľadu vidí život tých, čo Mu patria, nádejne. Z tohto pohľadu, nad všetkým tým, čo nás znepokojuje, trápi a sužuje, hovorí: nie je to na smrť. Netreba sa báť. Dobrý koniec to neohrozí. Od Jeho lásky nás nič nemôže odlúčiť (R.8:29-39). Pane Ježiši, Ty si alfa i omega, počiatok i koniec. Ďakujeme Ti, že v Tebe je dobré zakončenie našich životov. V potešeniach Tvojich zasľúbení nám dávaj nachádzať novú pomoc a oporu. Amen.

Z pohľadu konca, vidí Pán Ježiš Lazarov život veľmi nádejne, aj keď je ohrozený chorobou, ba smrťou. A v tej chvíli naozaj nejde o to, či jeho choroba bola smrteľná alebo nie. Nakoniec, vieme, že Lazar zomrel. A aj keby nie. Raz buď zostarel alebo ochorel tak, že pred smrťou už nebolo úniku. Môžeme život všelijako skvalitňovať, predlžovať, zdokonaľovať, svojej konečnosti sa nevyhneme. Nie to je ale dôležité. Dôležitejšie je, čím pre nás tento koniec bude. Čím je náš koniec pre Pána Ježiša, čím je zmysel toho všetkého, čo tu žijeme, z Jeho pohľadu? Pán Ježiš o Lazarovi hovorí: „Tá choroba nie je na smrť.“ Prečo môže takto povedať? Odpoveď dáva 5.v.: Pán Ježiš Máriu, Martu a Lazara miloval. A aby sa tak mohlo stať, oni Mu prv otvorili dvere nielen svojho príbytku, ale aj sŕdc. A pretože od toho jedinečného okamihu, keď sa tak stalo, až do samotného konca Lazarovho života sa na tomto vzťahu k Ježišovi nič nezmenilo („...ale kto zotrvá až do konca bude spasený“, Mt.24:13), Pán Ježiš odkazom nie je znepokojený a má pre Lazara nádej. Práve tak ako aj pre nás v našej odovzdanosti viery. Ďakujeme Ti, Pane Ježiši, za Tvoju lásku. Daj nech nás sprevádza k pravému naplneniu nášho života. Amen.

Vo chvíli, keď dostal Pán Ježiš správu od Márie a Marty, nie je ani v Betánii ani v Judsku. Kde sa presne nachádzal alebo čím sa bezprostredne zaoberal, to ostáva v príbehu nepomenované. Ako pri komunikácii modlitbou. Vysielame svoje prosby, volania, ale nie je v našej moci ich presne sledovať, t.j. do akej situácie prichádzajú na druhej strane. Ani Ježišova reakcia v dnešnom verši, nič bezprostredne neprezrádza. To, že sa Pán Ježiš rozhodol ostať na mieste, kde bol, naviac dva dni, nič nevysvetľuje. Mária a Marta čakajú v Betánii, zatiaľ čo Pán Ježiš sa vedome zdržiava ešte dva dni. Keďže Lazar medzitým zomrel, z ľudskej strany je takéto zdržanie omeškaním. Ak potom predsa len príde, je to neskoro. Ježišovo včas alebo pozde sa však neviaže na naše počítanie času. Najrozhodujúcejšie zo všetkého, je či sme Ježišom milovaní alebo nie. Od toho sa totiž odvíja, čo je včas a čo je neskoro. Pane Ježiši, uč nás včas Teba poznávať a prijímať ako svojho Spasiteľa a Pána. Aby nemuselo byť raz neskoro.

Ježišova práca má svoju vlastnú hodinu, svoj vlastný čas. Pri pozornejšom čítaní Jánovho evanjelia vidíme ako sa snaží ukázať, že nech Pán Ježiš robil čokoľvek, robil to nie preto, že bol do toho tlačený, ale preto, že si na to vybral správny, t.z. Svoj vlastný čas. Naša ľudská reakcia pri Jeho rozhodnutí ísť do Judska (t.z. odpovedať na odkaz Márie a Marty), nie je však bez údivu: až teraz, po dvoch dňoch? A aj učeníci sú prekvapení, hoci z iného dôvodu: chceš ísť opäť tam, odkiaľ si len nedávno unikol o vlások? Ježišova odpoveď je zdanlivo nepriama. A predsa ňou reaguje na prekvapenie naše i učeníkov: času nie je nazvyš. Je presne vymedzený a preto sa musí náležito využiť. Človek má iba určitý čas na zmierenie s Bohom. Inak povedané, iba toľko, koľko treba na zmierenie skrze Pána Ježiša. Preto Jeho výzva je naliehavá: urobte tú najdôležitejšiu vec v živote, kým je Vám ponúkané svetlo. Bez Neho ostávate v tme. Znovu nám pripomínaš, Pane, že to najdôležitejšie v našom živote: zmierenie s Bohom a večný život, nie sú možné bez Teba. Pomáhaj nám tak využívať čas, aby sme viac počítali s Tebou ako so zvrchovaným Pánom našich životov. Amen.

Pán Ježiš, po dvoch dňoch „otáľania“ sa rozhodne ísť do Judska, presnejšie, do Betánie. Presne tak, až po dvoch dňoch, keď Lazar už zomrel. A Pán Ježiš potvrdzuje, že to veľmi dobre vie. Až teraz, keďže teraz Marta a Mária budú veľmi potrebovať Ježiša. Áno, až teraz, keď ich brat už nežije, aby pochopili, že potrebujú svojho Priateľa nielen ako zázračného lekára, ale hlavne ako Svetlo. Ako toho, ktorý prišiel predovšetkým preto, aby uvádzal do nového, večného života. Ak by im hovoril o tom iba teoreticky, mohli by pochybovať. Teraz sa však o tom budú môcť presvedčiť. Uvidia na vlastné oči, že smrť je iba ako spánok, uvidia čosi z Ježišovej slávy. Ukáže im, prečo prijatie výzvy Jeho života, je tou najdôležitejšou vecou pre človeka, prečo čas na zmierenie s Bohom je určovaný časom Jeho milosti, ktorý je neradno premrhať. Pane Ježiši, bolo by to málo, keby si mal moc napravovať iba veci tohto života. Pomôž nám rásť a napredovať vo všetkom, čo slúži k večnému životu. Amen.

Pán Ježiš sa rozhodne odpovedať na odkaz Márie a Marty, ale Jeho cesta je označená ako cesta do Judska (7.v.) V Judsku sa odohrajú posledné kapitoly aj Jeho života. To, čo Pán Ježiš vykoná v dome Marty a Márie, t.z. priamu odpoveď na ich posolstvo, nemožno teda nevidieť bez širších súvislosti Ježišovho spasiteľného poslania. Cesta do Judska je os, na ktorej sa odohráva základný dej Ježišovho spasiteľného poslania. A cesta do Betánie je akoby jedným z vyobrazení na tejto hlavnej mierke Ježišovej činnosti. Tak ako všetko v našom živote má nielen svoje užšie, ale aj širšie súvislosti, podobne je tomu tiež v prípade toho, čo koná Pán Ježiš. Z tohto pohľadu sa snažme rozumieť Jeho odpovediam na naše modlitby. Ich zmysel je totiž zachytený nielen s ohľadom na to, čo my vidíme pri sebe ako najdôležitejšie, ale predovšetkým s ohľadom na konečný, či spasiteľný úmysel, ktorý má so životom každého jedného z nás. Uč i nás, Pane, rozumieť, čo to znamená, že veriacim všetky veci napomáhajú k dobrému. Amen.

Ešte predtým, než Pán Ježiš dôjde do Betánie, označuje svoju cestu za spasiteľnú: ide zobudiť Lazara zo sna. Učeníci však tomu nerozumejú. Práve tak ako málo rozumieme neraz aj my. Pán Ježiš nám hovorí o spasení, o novom živote a my stále vidíme iba tento život s jeho prednosťami, práve tak ako aj nedostatkami. Všetko vnímame telesnými zmyslami, na podklade tohto života, ktorý konkrétne žijeme a preto je nám najbližší. Potrebujeme, aby nám On sám otváral myseľ. Aby k nám Jeho slovo hovorilo osobne a priamo. Aby sme nielen rozumeli ľudsky, ale chápali aj duchovne. Symboly a obrazy Písma ukrývajú bohatý duchovný odkaz. Modlíme sa, nech nám ich Duch Svätý približuje a robí vždy zrozumiteľnými a aktuálnymi. Svätý Duchu, príď a pôsob v našich mysliach, aby sme v slove evanjelia nenachádzali iba ľudskú múdrosť a pravdu, ale predovšetkým duchovné svedectvo, ktoré má moc meniť ľudské životy a robiť nás naozaj múdrymi. Amen.

Keď sa Pán Ježiš rozhodne ísť do Judska, konkrétne so zástavkou v Betánii, rozpráva o tom so Svojimi učeníkmi. Svoje úmysly bezprostredne zveruje ľuďom okolo, presnejšie učeníkom, na mieste ktorých môžeme vidieť aj samých seba. Je to svedectvo o komunikácii s cirkvou až po dnes, ktorú Pán Ježiš nechce prestať mať. Tých, ktorých povolal nevynecháva zo spolupráce pri uskutočňovaní Svojich úmyslov. Síce, cirkev, podobne ako vtedy učeníci, sa prejavuje neraz ako nepripravená pre všetko to, v čom by ju chcel mať. Jeho prvoradým cieľom však nie je ani tak, aby sme hneď rozumeli všetkému, ale aby sme sa učili s vierou prijímať, že On a len On je pravým naplnením ľudského života. To je pripravený potvrdiť v Betánii. Potvrdiť úzkostlivo čakajúcej Márii a Marte, nechápavým učeníkom a rovnako tak sebou najviac zaujatým i nám dnes. Ďakujeme Ti, Pane, za Tvoje povolanie. To, čo i dnes konáš vo svete, nechceš bez nás. Pomôž nám byť pohotovými svedkami o tom, že len v Tebe je plnosť života. Amen.

Ak je ochota z Ježišovej strany komunikovať s nami, nikdy by sme to nemali podceniť. Veď tak ako v každej komunikácii sa vyjasňujú postoje, podobne aj v komunikácii s Ním. Naviac, sa toto vyjasňovanie smie diať pozvaním, v ktorom sa konkrétne presvedčíme, o čo pri nás Ježišovi ide. V tomto prípade Pán Ježiš hovoril o spánku a myslel na smrť. Inokedy nám hovorí, že sme mŕtvi a myslí na mŕtvotu v hriechu, zatiaľ čo my sa mylne domnievame, že reč nemôže byť o nás, pretože žijeme a nič nám viditeľne nechýba. Všetkých nás však pozýva nielen do Betánie, ale priamo na Golgotu. A tam nám na svojom kríži presvedčivo zvestuje: takúto opustenosť v hriechu, prežíva človek bezo mňa. Kríž je mnohoznačným zjavením toho, čo dokáže hriech, ale tiež aká veľká a hlboká je Božia láska. Prijmi výzvu pôstneho obdobia ako pozvanie ku krížu. Odtiaľ hľadaj Ježišovu cestu k tebe. A v stretnutí s Jeho spasením pravé naplnenie svojho života. Pane môj, aj tohtoročné pôstne obdobie s pohľadom na Tvoj kríž je výzvou k pokániu. Veď ma dôsledne touto cestou, aby som na jej druhom konci mohol/mohla byť posilnený/á istotou Tvojho víťazstva.

Meno Tomáš je nám najčastejšie stelesnením nedôvery, ktorá sa nechce zmeniť bez predloženia rukolapných dôkazov. Preberaný príbeh z Jánovho evanjelia ho však vidí v tom najlepšom svetle. Pán Ježiš sa rozhodne ísť do Betánie, vyzve aj učeníkov a Tomáš (hoci rovnako ako ostatní mnohému nerozumie) odpovedá za všetkých. Je presvedčený, že ak naozaj hrozí nejaké nebezpečenstvo, o ktorom pred chvíľou hovorili učeníci, potom radšej zomrieť s Ním ako bez Neho. A vyjadril tým jednu veľkú pravdu, ktorá je aktuálna práve v kajúcom období: ak som mŕtvy v hriechoch, potom radšej teraz zomierať s Ním, napriek tomu, že všetkému nerozumiem, ako raz, keď pôjde o všetko, ostať bez Neho. Hriech dokáže vyvolať v živote nadostač akčných scén. Ale až s Ježišom a v Jeho moci sa život stáva skutočne akčným, áno spasiteľným. To znamená na jeho konci aj víťazným. Pomôž nám, Pane, precitnúť z mŕtvoty hriechu, odumierať svojmu starému „ja“, aby sme už teraz mohli žiť v Tvojej moci, ktorá chce i pri nás konať všetko nové.

Pán Ježiš je teda na ceste. Vie, že je spojená s rizikom. Uvedomuje si obludnosť hriechu, v ktorej sa mobilizuje odpor proti nevinnému. Ale zároveň si uvedomuje, ako hriech nás, ktorí sme ho vyvolali a neustále vyvolávame, zotročuje, podrobuje sebe a necháva bez nádeje. V Betánii sa korisťou smrti, ktorá je odplatou za hriech, stal ten, ktorého kedysi miloval, Lazar. Tak ako je Betánia v dnešnom texte presne pomenovaná, tak Pán Ježiš pozná presne adresy životov každého z nás. Ak Mu vo viere patríme, vie, že Ho na týchto adresách čakáme. A ku každému z nás chce prísť, aby nás znovu a znovu uistil: patríš mi, nezabudol som na teba. Tvoj život i uprostred moci hriechu a smrti nie je bez nádeje. Pre dokonané víťazstvo na Golgote, každý dom, podobný tomu v Betánii, môže byť domom nádeje. I pre Teba som sa postavil proti moci zla, nechal som sa ňou povýšiť na kríži, aby som raz mohol potiahnuť tiež teba do Svojej slávy. Ďakujeme Ti, Pane, že si na Svojej spasiteľnej ceste i za nami. Uč nás trpezlivo čakať a neprestať dôverovať Tvojmu dielu. Amen.

Zatiaľ však, čo je Pán Ježiš na ceste do Betánie, dom Márie a Marty sa zmenil na dom smútku. Po tom, čo odoslali odkaz Ježišovi, kým Lazar ešte žil, žila aj nádej. Teraz sa však sem začínajú schádzať mnohí, aby žialiace sestry potešili v ich zármutku. To je napokon to, čo robíme aj my, keď prichádzame k pozostalým v chvíľach ich najväčšej bolesti a to je aj to jediné, čo môžeme urobiť v podobných prípadoch ako ľudia: potešiť, povzbudiť, priviesť na iné myšlienky, vyjadriť účasť na utrpení. Čo prežívali Mária a Marta, keď Lazar zomrel a Ježiša stále nebolo, nevieme. Teraz ale, keď sa zrazu rozchýri po dome, že ide Pán Ježiš, Marta sa Mu rozhodne ísť v ústrety. S akými pocitmi, nevieme. V každom prípade, mnoho ľudí dnes, keď sa im v ich neľahkom rozpoložení zvestuje Pán Ježiš, reagujú opačne: „A čo s Ním ja teraz. Nevráti mi to zdravé pľúca, či nohy alebo život niekoho blízkeho.“ Marta ide v ústrety. A tým ukazuje i dnes čo robiť tam, kde končí každá rada a pomoc človeka a nádej ostala za dverami našich očakávaní. Pane Ježiši, nikdy neprichádzaš neskoro. Ukazuj nám stále ako nám Tvoja prítomnosť smie byť ku pomoci. Amen.

Ježišovo poslanie na zemi sa schyľuje pomaličky k svojmu vyvrcholeniu. Mrákoty golgotského utrpenia černejú čoraz viac. A v tom musí Pán Ježiš počuť takmer výčitku na adresu Svojho jednania: nebol si tu a tak môj brat zomrel. Áno i tak môžeme porozumieť slovám Martinho privítania. Ale môžeme v nich počuť ešte aj čosi viac a zásadnejšie a totiž bolestné rozpoznanie, v ktorom možno vyjadruje aj čosi z našej skúsenosti: „Áno, takéto je bez Teba, Pane, takéto je, kde Ťa niet. Najprv zákerná choroba, potom zápas s ňou, až sa to nakoniec otočí proti nám. Takéto je, kde funguje moc hriechu, kde človek je vydaný iba jeho železnej zákonitosti. A tu je práve pointa Martinho rozpoznania: bez Pána Ježiša, ostáva naozaj v platnosti iba táto nutnosť. Bez Neho hriech a smrť majú posledné slovo. Vďaka však za to, že prichádza a ujíma sa nás. Sám pôjde cestou utrpenia, aby sme my mohli žiť. Ďakujeme Ti, Pane Ježiši, že nenechávaš platiť v našom živote zákon hriechu a smrti ako to posledné. Ďakujeme Ti, že prichádzaš doprostred našej bezmocnosti a Sám berieš na seba úlohu našej záchrany. Chvála Ti buď za to. Amen.

Rozpoznanie Marty, ktoré je vyslovené pred Ježišom takmer ako vyznanie, má ešte jednu dôležitú stránku. Marta je presvedčená o Ježišovej moci natoľko, že nepochybuje ani na chvíľu o jej zvrchovanosti. A preto nie je jej jedno, že vo chvíli, keď ich brat Lazar zomieral, neboli doma všetci. K plnosti chýbal ešte jeden – priateľ Ježiš. Nie, nie je to iba dodatočné posťažovanie si, že Pána Ježiša nebolo, keď Ho potrebovali, posťažovanie, ktoré už teraz beztak na veci nič nezmení. Jednoducho, Marta vie, že aj umieranie by bolo iné s Ježišom ako bez Neho. Nie je to jedno, či zomierame s Ježišom alebo bez Ježiša. Chvála Mu buď za to, že nezostúpil z kríža, že zomieral v opustenosti, aby sme my ani v tých najťažších chvíľach nemuseli byť samy. Aby sme vedeli, že v chvíľach rozdelenia s nami pôjde určite jeden, Pastier najlepší, ktorý nás prevedie najobávanejším údolím až k brehom nového života. Ďakujeme Ti, Pane Ježiši, že si naším dobrým pastierom, ktorý má moc previesť aj údolím tieňa smrti. Ostávaj našim stálym potešením a nádejou. Amen.

Pán Ježiš prichádza do domu Márie a Marty ako vzkriesenie a život. A že je to Jeho autorita naozaj, dokáže aj skutkom: v akomsi predznamenaní priamo pred očami oboch sestier. O čosi neskôr, pred očami sveta na Veľký Piatok a vo Veľkonočné ráno. Najskôr sa však s Ježišom stretla Marta. A to vtedy, keď počula, že ide Ježiš a túto správu vzala vážne, napriek tomu, že ľudsky už bolo neskoro. Potom, keď sa stretne s tým, ktorý je naozaj zdrojom nielen tohto, ale aj večného života, ešte prv než by Pán Ježiš vykonal čokoľvek v prospech jej brata, ide za sestrou a odovzdáva jej pozvanie: i teba volá Učiteľ. Veľkopiatočné a veľkonočné udalosti nás mocne uisťujú o tom, kto je Pán Ježiš a čím sa stal pre nás. To najdôležitejšie, čo sa malo stať, už sa stalo. Posiela nás však, aby sme o tom hovorili aj iným a odovzdali im Jeho pozvanie. Veď je to pozvanie k pravému Spasiteľovi a pravému, naplnenému životu. Ďakujeme Ti, Pane Ježiši, že si urobil všetko, ba obetoval Svoj život, aby si nás uistil o Svojej láske a spasiteľných úmysloch s nami. Prosíme o múdrosť, aby sme nepremeškali miesta a časy, kde a kedy sa chceš s nami stretávať. Amen.

Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, ale vstal. Veľká noc je dôkazom, že kresťanská viera nie je náboženstvom smrti. V minulosti sa možno zdalo, a kritici to kresťanstvu aj vytýkali, že kresťanská viera odkazuje človeka iba do posmrtného života, že sa nezaujíma o skutočný ľudský život, že je iba idealizmom a útekom z reality. Veľká noc je veľkým Božím „áno“ životu. Je potvrdením, že Boh nemá záľubu v smrti človeka, ale v Ježišovi Kristovi, v Jeho pôsobení, ale aj Jeho vzkriesením jasne potvrdil, že chce, aby všetci žili a žili plnohodnotne. Krista medzi mŕtvymi nenájdeme. Treba ho hľadať tam, kde prevláda Boží život a kde ho Boh udeľuje štedro vo svojej milosti.
Prosím, Bože, nauč ma veriť, že tak ako Kristus žije, aj ja môžem v Tvojej moci žiť novým život, plným Tvojich požehnaní.

Pripomínam vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, aj zotrvávate v ňom, i spasenia dochádzate z neho, keď ho zachovávate. Evanjelium je radostná správa o Ježišovi Kristovi a Božej spáse v Ňom. Základnou zvesťou evanjelia je práve zvesť o smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Toto evanjelium je základom kresťanskej zvesti. A to nielen počas Veľkej noci, ale vždy keď sa zvestuje Božie slovo. Ale toto evanjelium je potrebné aj prijímať. Teda mu veriť tak, že jeho zvesť sa stane súčasťou života človeka, ktorý ho prijíma. Stáva sa, že sa človek rýchlo nadchne pre niečo, čo počuje. Ale pri evanjeliu je dôležité nielen počuť a prijať, ale v ňom aj vytrvať. Iba tak evanjelium nielen prináša správu o spáse, ale ju v človeku aj pôsobí, tak ako zasiate semeno novú úrodu. Prosím, Bože, Ty spôsob, aby evanjelium, ktoré počúvam vo mne pôsobilo dielo spásy.

Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal. Evanjelium je niečo, čo človek prijíma. Nemôže si ho vymyslieť, ani vytvoriť. Podstata evanjelia je mimo človeka. Je v Bohu a v Jeho diele v Ježišovi Kristovi. Človek nemôže svojou mysľou alebo skutkami ovplyvniť evanjelium. Môže ho iba prijať, tak ako z Božej milosti prijíma Božiu spásu. Počúvanie a prijímanie evanjelia sa deje tam, kde sa evanjelium zvestuje, v prvom rade v cirkvi. Cirkev žije z Božieho slova a apoštolského učenia. V cirkev sa z generácie na generáciu odovzdáva evanjelium a v cirkvi ho nové generácie prijímajú. Preto je kresťanský viery nemysliteľná bez cirkvi a jej spoločenstva. Bože, Ty ma uchovaj v spoločenstve cirkvi, aby som mohol neustále počúvať Tvoje evanjelium a spolu s ostatnými ho aj žiť.

Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem. Evanjelium je dobrá správa o tom, že Božia spása bola uskutočnená v Ježišovi Kristovi, v jeho smrti a vzkriesení. Apoštol nezabúda podotknúť, že obidve tieto udalosti sa udiali „podľa Písem“, tak ako aj všetko sa uskutočňuje podľa Božích zámerov a zasľúbení, ktoré Boh zverejnil v Písmach. Kristova smrť vo vzťahu k človeku je vyjadrená slovom „za naše hriechy“. Tým Veľká noc nadväzuje na Veľký piatok. Iba tak je evanjelium úplne. Kristova smrť je zmierením človeka s Bohom a to tak, že Boh stiera hriech ako hlavnú prekážku vzťahu medzi človekom a Bohom. Vzkriesenie potom otvára nové možnosti tohto vzťahu. Milostivý Bože, ďakujem za Ježiša Krista a jeho obeť za naše hriechy, lebo iba tak je mi umožnený prístup k Tebe a novému životu.

Odpovedajúc Mu Tomáš, povedal: Pán môj a Boh môj! Z evanjelia vyplýva najprv to, kto je Ježiš Kristus, potom čo pre nás urobil a nakoniec čo to pre nás znamená, aké to má dôsledky pre náš život. Kto môže učiniť také dielo ako je záchrana, čiže spása celého sveta a zvlášť hriešneho človeka? Zaiste iba sám Boh. Ale nemal by to urobiť niekto, kto svojou existenciou má podiel na ľudskom hriechu - teda človek? Tieto podmienky záchrany spĺňa iba jedna osoba, a to je práve Ježiša Kristus. Takto dôvodili tí, ktorí v určitom dejinnom okamžiku formulovali kresťanské učenie o spáse tak, aby sme ho mohli lepšie pochopiť. Aj neveriaci Tomáš po Ježišovom vzkriesení pochopil, že Ježiš je totožný so samotným Bohom. Prosím Ťa, môj dobrý Bože, Ty ma učiň chápavým, aby som v Ježišovi rozpoznal Teba, a v Jeho diele Tvoje spásu. Amen.